Blog

Dobrý deň, pane Rumburaku

Eu the one and only(1)

6. januára 2000 bola vonku hmla a fúkal vietor. EC vlak z Budapešti do Prahy trošku meškal ale konečne dorážal do Bratislavy. Bolo nás 6 odvážnych Rumunov ktorí sme prišli na 8 mesačný kurz pre novinárov zo Strednej a Východnej Európy a práve sme zistili že bryndzové koláče, ktoré nám moja kamoška Alina, študentka na Central European University, doniesla na stanici v Budapešti kde sme vymenili vlak, neboli až tak kalorické ako sme mysleli. Rozhodli sme sa, že aj tak sa po slovensky nevieme nič spýtať keďže náš “Dobrý deň, pane Rumburaku” nezanechal žiadne stopy priateľstva na tvari pracovníka Slovenskej hraničnej a cudzineckej polícii v Štúrove. Asi nepozeral “Arabelu” a keďže nevedel nič ani po anglicky, ani po nemecky a ani ja som nepochodila s teóriou, že francúzština bola v Československu populárna, síce len počas Prvej Republiky, sme mu ukázali doklady bez komentára. Vtedy som ešte nevedela že úsmev na tvari  je na Slovensku vo všeobecnosti vzácny a doteraz si myslím že  zamestnanci cudzineckej polície majú zakázané usmievať sa podľa interných predpisov.

Keby sme vedeli že 6. januára je na Slovensku štátny sviatok a v Modre kde sme mali bývať je všetko zatvorené, vrátané banky (a v meste nebol vtedy ešte žiadny bankomat)  asi by sme si zobrali viac tých maďarských koláčov. Skrátka, bez SKK a hladní ako vlci sme sa snažili vyjednávať s barmankou jedného hostinca, ktorý bol otvorený, aby nám niečo dala na jedlo. Arabela nás tento krát zachránila pretože po nejakých 15 minútach čo sa na nás pozerala akoby sme spadli z inej planéty, barmanka pochopila, že sme mali v televízii v detstve rovnaký program, a my sme od nej dostali párky.

Na začiatku sme mali pocit že neznalosť jazyka je frustrujúca prekážka, ale rýchlo sme zistili že môže byt aj zábavná skúsenosť. Kto iný ako cudzinecká polícia nám mohla ponúknuť jednu z prvých príležitosti sa baviť na absurditách pravidiel pre získanie povolenia na pobyt? Napriek tomu, že sme prekladali papiere o zdravotnom stave z Rumunska, posielali nás si robiť testy aj tu a to nielen pre tie nešťastné tropické choroby, ktoré sa v Rumunsku prirodzene nevyskytujú ale aj na Röntgen alebo očné testy. S nami išla jedna pani z inštitúcii kde sme “študovali”, ale nemohla sa tak rozdvojiť, aby išla s každým z nás, tak som skončila sama pred očnou lekárkou, ktorá vedela len po slovensky a mala ambíciu počuť z mojich úst ako pekne jej čítam tie písmenka z tabuľky. Rýchlo som sa dostala do problémov, keďže “C” sa po anglicky číta “Si” a po rumunsky “K” a “J” je po o rumunsky “ž” a po anglicky “džei“. Výsledok bol, že…nevidím dobre! Ale na šťastie to nemalo žiadny vplyv na vydanie povolenia na pobyt po takmer troch mesiacoch a X návštevách na polícii. V Pezinku bolo vtedy oddelenie cudzineckej polície na okraj mesta a pamätám si výbuch smiechu, kedy sa jedno studené ráno Hela, pani ktorá išla s nami prekladať, ospravedlnila že zmeškala lebo to vzala cez zlý výjazd a namiesto na políciu trafila… na Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela.

Neviem či to oddelenie cudzineckej polície (budem ďalej používať skratku, ktorú pozná každý cudzinec – OCP) ešte stále je tam, na okraj Pezinka. Ak áno, dúfam, že dali preč tie mreže, ktoré mi vždy dali pocit, že som tam ako podozrivá nebezpečná osoba. Našťastie v Petržalke, kde tiež boli mreže, už zreorganizovali trošku priestor a ak ešte tam sú tie mreže, zostali dozadu. Čo sa nezmenilo od roku 2000 je neznalosť cudzích jazykov na OCP a to je nepochopiteľné hlavne keď vedenie Policajného zboru opakuje, že pracovnici sa ich učia počas štúdia na Strednej odbornej skole a tiež na Akadémii PZ. Je ťažko pochopiteľné, prečo si OCP neuvedomuje, že súčasná situácia je zla vizitka nielen pre ich inštitúciu, ale pre celu krajinu a frustrujúce je, že migračná agenda je okrajová ako keby Slovensko zostal ostrovčekom v čase a nie je spojené so svetom okolo seba. Nemalo by stačiť, že občas spolupracujú s mimovládkami a že IOM im tam dáva plagáty a informačné materiály, ktoré mimochodom sú financované z peňazí EÚ.  Neuveriteľné ako rýchlo sa ukazujú pracovnici OCP pred TV kamerou keď chytia nejakého „nelegálneho“ migranta. Chrániť aj pomáhať majú aj mňa, a iných cudzincov, pretože aj My tu platíme dane a tým aj ich mzdy.

Cudzinecká polícia by sa mala učiť od jednej štátnej inštitúcie, ktorá paradoxne nemá dobrý imidž medzi Slovákmi ale urobila neuveriteľné pokroky čo sa týka vzťahu s cudzincami, a to: Sociálna poisťovňa. Nielenže ma webovú stránku s užitočnými informáciami po anglicky a nemecky, ale má špeciálnu emailovú adresu, kde sa môžu žiadať informácii po anglicky a podľa skúseností pár mojich kamarátov prídu aj odpovede v angličtine. Kde je vôľa, tam je úspech.

Často počujem že na Slovensku nie je verejná debata o integrácie cudzincov a to napriek tomu, že  existujú koncepcie a semináre na tuto tému. Problém je, že často sa rozpráva o cudzincoch bez cudzincov, alebo len o nejakej skupine cudzincov a aj to tak nejako sprostredkovane. Je ťažko počuť hlas cudzincov, keď semináre na tému integrácie sa robia o 10 ráno. Chápem, že si úradníci odškrtnú, že sa venovali téme migrácie  (rovnako intenzívne ako chlebičkom :) ) ale o 10 ráno sú cudzinci v práci alebo v škole, takže debata je sprostredkovaná cez pracovníkov MVO ktorí máju priamy kontakt s cudzincami a debata skončí nejako “segregovaná”. Slováci debatujú medzi sebou a cudzinci medzi sebou.  Keď má úradník na MV alebo MPSVaR v popise práce venovať sa tejto téme, tak nech sa jej venuje na plno, bez očakávania, že mimovládky budú suplovať jeho prácu.  Nemyslím si, že je problém organizovať stretnutie o 6 večer, aj keď je po pracovnej dobe úradníkov. Dá sa to riešiť tak, že ten úradník príde do prace neskoro a zostane dlhšie. Kde je vôľa, tam je úspech.

Pamätám si na jednu úradníčku Obvodného úradu Bratislava 1 ktorá pred 10 rokmi mala na starosti moju registráciu ako živnostníčky a keďže ja som po slovensky nevedela veľa, tak sa rozhodla že mi nadiktuje čo mam napísať v žiadosti. Ja som napísala presne čo som počula a samozrejme že výsledok bol dosť ďaleko od písomnej slovenčiny aj keď ja som asi vyzerala dosť hrdá, ako som to zvládla. Napísala to sama znova s úsmevom. Určíte mala nízky plat a mohla mi trafiť do tvare: ”Oficiálny úradný jazyk Slovenskej republiky je slovensky jazyk, tak preto každý, ktorý ide do styku s úradmi, musí si zabezpečiť možnosti komunikácie v slovenčine” ako rýchlo nám minulý rok deklarovala jedna nemenovaná hovorkyňa PZ SR. Česť zdravotníkom na Slovensku, že napriek povinnosti používať oficiálny úradný jazyk Slovenskej republiky, si vždy  našli spôsob ako so mnou a mojimi kamarátmi cudzincami komunikovať, či ako pacientka alebo ako osoba, ktorá volala pomoc pre niekoho iného. A nemuseli sme vždy súhlasiť.

Jazyková bariéra sa dá prekonať, ak na to je vôľa z oboch strán. Nejaké bariéry v hlave sa vždy nájdu a s nimi je väčší problém. Jedna taká bariéra je nezáujem o tej druhej strany. Áno, poznám kopec cudzincov, ktorí žijú tu roky ale necestovali po Slovensku a bohužiaľ mam aj osobné skúsenosti, kedy som niečo kritizovala a zo slovenskej strany  som počula, že ak sa mi nepáči nemusím tu žiť a nech idem do tej biedy v Rumunsku, pretože mám zmeniť moju krajinu, nie Slovensko. Asi psychológovia by povedali že to je výraz individuálneho nízkeho sebavedomia a ignorancie. Občas ma to bolelo, hlavne keď som to počula od osoby ktorú som považovala za blízku. Ja kritizujem niečo, pretože mi na tom záleží, keby to takto nebolo, by som žila len medzi cudzincami ako veľa iných expatov a by som sa len usmiala a hovorila na verejnosti stereotypne pekne veci a čo sa týka zmien mojej rodnej krajiny, ako novinárka už roky dávam pozitívne zmeny zo Slovenska ako príklad Rumunom.

V roku 1945 môj starý otec bojoval pri oslobodení Banskej Bystrice. Takmer tretinu Slovenska pomohli oslobodiť Rumuni, tisíce z nich „spia“ na vojenskom cintoríne vo Zvolene (česť miestnych ako sa oň starajú). V centre Banskej Bystrice je jeden veľký monument, ktorý má na jednej strane napísané “Vďaka rumunskej armádeosloboditeľke mesta“. Môj starý otec už nežije, tak nevie že Marian Kotleba je Banskobystrický župan zvolený ľuďmi, z ktorých väčšina ani nečítala jeho volebný program. Minulý mesiac som bola na debate o extrémizme a krajnej pravici a dala som otázku, či niekto z panelu alebo publika vie, čo hovoria Kotleba&Co o cudzincoch. Takmer nikto nemal o túto tému záujem, všetci “riešili Rómsku otázku” na ktorú samozrejme že stereotypne všetci boli odborníci a na ktorú Kotleba nemá žiadne riešenie, tak kto bude nasledujúci nepriateľ bieleho kresťanského slovenského štátu, o ktorom Kotleba sníva už ako etablovaný politik? Bohužiaľ, už vieme odpoveď: hocikto, kto je iný.

Tak preto je dôležité, aby sme všetci chodili po uliciach (a na úrady) s otvorenými očami, ušami a myšlienkami, na to nepotrebujeme stratégie o integrácii niekoho, kto je iný. Stačí ak začneme aj Vy Slováci, aj My cudzinci byť aktívne zvedaví navzájom.

- – -

Anca Dragu je novinárka, pôsobí v RTVS (zaheaničné vysielanie Radio Slovakia International)

 

 

 

 

Zahraniční študenti? Prečo by nás mali zaujímať?

Renata


Odpoveď na túto otázku  je jednoduchá. Zahraniční študenti by nás mali zaujímať preto, že sú vo viacerých oblastiach pre každú krajinu prínosom. Na jednej strane majú priamy pozitívny vplyv na prijímajúce univerzity a neskôr, v širšom zmysle slova, ako vysoko kvalifikovaní pracovníci aj na prijímajúcu ekonomiku. Na druhej strane majú menej priamy vplyv, o ktorom sa málo hovorí. Zahraniční študenti môžu prispieť k vybudovaniu spoločnosti, ktorá poskytne kvalitnejší život všetkým svojím obyvateľom.

Priame výhody pre prijímajúcu spoločnosť

Zvýšenie kvality vysokého školstva

Zahraniční študenti prispievajú ku kvalite univerzít viacerými spôsobmi. Po prvé, zahraniční študenti neberú veci ako navždy dané, ale kladú otázky ohľadom fungovania systému, do ktorého prišli. Toto môže viesť k skvalitneniu organizácie a obsahu študijných programov. Počas diskusií môžu tiež poskytnúť nové uhly pohľadov na základe svojej predošlej životnej skúsenosti a vyplývajúce z iného systému vzdelávania. Na vyšších stupňoch (magisterský a doktorandský), môžu študenti tiež priniesť kontakty na zahraničných odborníkov z ich vednej oblasti. Tieto kontakty môžu byť užitočné napríklad pre získanie nových partnerov pre výskumné projekty a môžu pomáhať udržiavať tempo vo vede s vyspelým svetom. Nakoniec, ako zdôrazňuje University of Glasgow, medzinárodné zloženie študentskej obce zvyšuje zamestnateľnosť absolventov, pretože im poskytuje skúsenosť s multikultúrnym a viacjazyčným prostredím, ktorému budú vystavení aj na trhu práce[1]. Zamestnateľnosť absolventov môže byť zvyšená aj ďalšími spôsobmi, ktoré odhalila analýza Renc-Roe a Roxa (2013). Tieto autorky uvádzajú, že predmety, na ktorých sa zúčastňujú zahraniční študenti sú poskytované v anglickom jazyku, používajú anglické učebnice a anglosaský spôsob vzdelávania. Študenti v týchto kurzoch sa teda nestretávajú len s inovatívnymi metódami vzdelávania (tamtiež). Zároveň sa zlepšujú v anglickom jazyku, ktorý je akýmsi Esperantom v súčasnom svete (Renc-Roe a Roxa 2013). Kvalitnejšie univerzity však neznamenajú len lepšie školstvo a vedu. Avšak, keďže univerzity sú všeobecne vímané ako kľúčoví aktéri budovania znalostnej spoločnosti, tak lepšie univerzity znamenajú aj lepšie rozvinutú znalostnú spoločnosť.

Dopady na hospodárstvo prijímajúcej krajiny

Ďalším dôležitým momentom je, že zahraniční študenti tvoria dôležitú časť vysoko kvalifikovaných migrantov (Ritzen and Marconi 2011). Absolventi vysokých škôl majú tendenciu zostávať v prijímajúcej krajine. Napríklad podľa OECD (2011) takmer polovica z imigrantov, ktorí prišli do Austrálie cez preferenčné schémy podporujúce vysoko kvalifikovaných migrantov získali vzdelanie v Austrálii. V roku 2005 až 27 % zo študentov v Británii, ktorí pochádzali z členských krajín EÚ pracovalo šesť mesiacov po ukončení štúdia v prijímajúcej krajine, zatiaľ čo v Nórsku zostalo pracovať po získní VŠ titulu 18 % študentov zvonku Európskeho hospodárskeho priestoru (Suter and Jandl 2006).

Vysoko kvalifikovaní migranti, ktorých súčasťou sú aj zahraniční študenti po ukončení štúdia, prinášajú prijímajúcej ekonomike viacero výhod. Ritzen a Marconi (2011) uvádzajú, že kulúrna diverzita týchto migrantov prináša do pracovného prostredia rôzne zručnosti, skúsenosti a pohľady. Toto potom podnecuje inovácie a kreativitu, ktoré sú motorom znalostnej ekonomiky. Taktiež, migranti sú viac mobilní než miestna pracovná sila, čiže majú pozitívny vplyv na zlepšenie alokácie ľudských zdrojov na trhu práce (Kahanec and Kralikova 2011). Vysoko kvalifikovaní migranti so sebou tiež prinášajú spoločenský kapitál vo forme kontaktov, ktoré môžu uľahčiť medzinárodnú výmenu nápadov a zlepšiť medzinárodný obchod (Bonin et al. 2008).

Čo je dôležité je, že imigranti nie sú len dobrými zamestnancami, ale sami tvoria pracovné príležitosti. V roku 2007 imigranti napríklad zamestnávali v USA 4,7 milióna ľudí[2]. Vysoko kvalifikovaní migranti sú tiež dôležití pre vedu v USA, keď 29 % všetkých amerických vedcov sú imigranti, ako aj 57 % absolventov PhD v oblasti inžinierstva a 50 % v oblasti matematiky a počítačových vied (tamtiež). Zároveň imigranti stoja za založením 25 % firiem financovaných rizikovým kapitálom ako napríklad Google, Yahoo!, Sun Microsystem a Intel2. Nakoniec, imigranti zlepšujú demografickú situáciu starnúcej Európy a západného sveta, kde stárne a vymiera pracovná sila (Ritzen and Marconi 2011).

Zahraniční študenti sú z pohľadu prijímajúcj krajiny pravdepodobne lepšou časťou vysoko kvalifikovaných migrantov, pretože majú možnosť sa lepšie integrovať. Počas štúdia majú možnosť spoznať vzdelávací a administrativny systém krajiny ako aj jej kultúru. Keďže sú mladí, tak je pre nich jednoduchšie nadväzovať kontakty s rovestníkmi a je dosť pravdepodoné, že si v prijímajúcej krajine založia aj rodiny.

Menej priame, ale (možno) dôležitejšie efekty

Zahraniční študenti a ďalší dobre integrovaní cudzinci sú potom najlepším nástrojom na otvorenie krajiny pre ďalšie skupiny imigrantov. Vďaka nim si ľudia zvyknú na väčšiu rozdielnosť a naučia sa, že diverzita nie je nebezpečenstvo ale prínos. Pochopia, že Moslim nie je synonymom teroristu a že každodenný život môže vyzerať odlišne v iných častiach sveta a že sa z toho dá poučiť. Napríklad, že v Malawi sú záujmy rodiny a spoločenstva dôležitejšie než individuálne potreby. Alebo, že v Mexiku je dôležitejšie žiť naplno dnes namiesto trápenia sa nad tým čo bude zajtra. A, že človek by mal byť na seba hrdý a že nie je hanbou poukazovať na vlastné silné stránky tak ako je to charakteristické pre obyvateľov USA. Inými slovami ľudia zo zahraničia môžu pomôcť otvoriť oči voči iným spôsobom života.

Čo je ešte dôležitejšie je, že imigranti môžu zvýšiť citlivosť ľudí z prijímajúcej krajiny voči problémom v zahraničí, pretože pôjde o problémy, ktoré trápia ľudí, ktorí sú priateľmi a rodinou a sú ako my. Takže prijímajúca spoločnosť sa môže stať nielen viac otvorená k iným ľuďom, ale aj viac pripravená pomôcť im a ich krajanom doma. Ak sa spoločnosť stane pomáhajúcou spoločnosťou, tak sa stane aj silnejšou spoločnosťou. Už to nie je spoločnosť, ktorá potrebuje pomoc, ale tá ktorá je schopná pomôcť. Toto následne môže zvýšiť sebavedomie spoločnosti. Takže naväčším prínosom, ktorý môže obohatiť prijímajúcu krajinu je keď stane tolerantnou, sebavedomou a pripravenou pomáhať tým, ktorí to potrebujú, pretože toto bude v prospech všetkých jej obyvateľov. Budú žiť v krajine, kde ľudia nie sú orientovaní na seba a zaujímajú sa o to, čo sa deje okolo nich, sú otvorení voči tomu čo je nové a iné, pretože vedia, že to môže ich život obohatiť a urobiť zaujímavejším.

- – - -

Renáta Králiková je analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť a doktorandka na Stredoeurópskej univerzite v Budapesti.

 

Použitá literatúra:

Bonin, H., W. Eichhorst, C. Florman, M. O. Hansen,  L. Skiöld, J. Stuhler, K. Tatsiramos, H. Thomasen, K. F. Zimmermann (2008) „Geographic Mobility in the European Union: Optimising its Economic and Social Benefits“,  IZA Research Report No. 19, Bonn: Institute for the Study of Labor.

Kahanec, M. and Kralikova, R. (2011) „Higher Education Policy and Migration: The Role of International Student Mobility.“, CESifo DICE Report – Journal for Institutional Comparisons 4, 20 – 27.

OECD (2011) „Education at the Glance: OECD Indicators“, Paris: OECD.

Renc-Roe, J.and Roxå, L. (2012) „Internationalisation of a university as policy and as educational practice: a sub-institutional case study“

Ritzen, J. M. M. and G. Marconi. 2011. „Internationalization in European Higher Education”, International Journal of Innovation Science, 3(2): 83 – 100.

Suter B. and M. Jandl (2006) „Comparative Study on Policies towards Foreign Graduates: Study on Admission and Retention Policies towards Foreign Students in Industrialised Countries“, Vienna: International Centre for Migration Policy Development.

Kto je tu doma? alebo Ako sa z hostí stali cudzinci… (Migrácia očami historika)

IMG_2525

Juraj Šedivý

Článok ponúka pohľad historika na tému zahraničnej migrácie na naše územie. Vnímanie cudzincov bolo odstupňované a menilo sa v čase – paradoxne „temný“ stredovek bol oproti 20. storočiu multietnický a tolerantný.

- – - -

Základným zdrojom práva v našom štáte je Ústava Slovenskej republiky. V jej preambule sa konštatuje, že „my, národ slovenský … spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky“ sa na Ústave uzniesol prostredníctvom svojich zástupcov.  Súčasne „my“ deklarujeme ochotu ku mierovej spolupráci s ostatnými demokratickými štátmi. Text preambuly len inými slovami vyjadruje odstupňované skupinové ponímanie, aké sa s ľudskými kolektívmi tiahne od dávnych čias. Už kedysi sa delili ľudia na NAŠICH, našich, raz našich inokedy cudzích, cudzích a CUDZINCOV. Menili sa len kritériá pre určovanie príslušnosti človeka do jednotlivých skupín. Podľa aktuálnej ústavy sú Slováci „NAŠI“, menšiny sú „naši“, demokratické štáty sú „raz naši – inokedy cudzí“ a implicitne všetci ostatní sú cudzí.

Odstupňovanie cudzosti však nájdeme už v kronikách spred jedného tisícročia. Napríklad kronikárovi Thietmarovi z Merseburgu boli najbližší Sasi, medzi našich v širšom slova zmysle rátal aj iných Nemcov, obojako vnímal iné etniká žijúce v rámci Rímsko-nemeckej ríše (napr. Čechov alebo Talianov), iných už označoval ako cudzincov a napokon „najcudzejšie“ mu boli nekresťanské etniká. Spoločný pôvod, jazyk, príslušnosť ku štátu, podobný sociálny a politický systém a napokon náboženstvo boli jeho kritériami „našskosti“.

Čo by však Widukind napísal, keby žil pred tisícročím povedzme na juhozápadnom Slovensku? Našiel by tu ľudí hovoriacich slovanskými dialektmi (nitrianski Slovania), maďarčinou, niektoré dediny boli hojne osídlené zajatcami z nemecky alebo česky hovoriacich krajín. Vo viacerých hradiskách – možno aj v Preslave, ktorú dnes voláme Bratislavou, zastávali post županov nemeckí bojovníci. Prišli z Bavorska v sprievode kráľovnej Gizely – manželky kráľa Štefana I. Ten etnickú heterogenitu vítal a podporoval. V ponaučeniach svojmu synovi Imrichovi odkázal budúcnosti: „kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké“.  Tých, ktorí na jeho územie prichádzali spoza hraníc, aby sa tu usadili, nazýval on aj jeho súčasníci „hosťami“ (lat. hospites). A v podhradiach jeho kráľovstva sa usádzali dokonca aj inoverci – židia či muslimskí izmaeliti .

A tak sa mohlo stať, že v tom istom čase sa Bratislava ako jedno z najdôležitejších centier v pohraničí Štefanovho kráľovstva mohla nazývať podľa bližšie neznámeho miestneho veľkomoravského mocipána Preslava (tak sa spomína ešte aj na Štefanovej minci), Pressburg (nemecká skomolenina slovenskej Preslavy), Pozsony či Posonium (maďarský a latinský tvar odvodený zrejme z bavorského mena Poso). Dokonca vznikli názvy zmiešané z viacerých jazykov – napr. niekde v priestore medzi Patronkou a ZOO sa nachádzala osada, ktorú volali Nogvyzdrice (z maďarského Nagy a slovenského Vydrica). Naznačená etnická a jazyková pluralita bola typická pre väčšie centrá a naopak – čím menšie vidiecke sídla, tým možno predpokladať ich väčšiu „jednofarebnosť“.

Štefanova „multietnická doktrína“ bola pre Uhorsko typická aj neskôr. V 13. a prvej polovici 14. storočia pozýval kráľ, cirkev aj šľachtici na svoje majetky masovo kolonistov z cudziny. Pokým v 20. storočí smerovala väčšina európskych vysťahovalcov do zámoria, 600 rokov predtým putovali k nám. Veľa ich prichádzalo z krajín, kde bol v tom čase prebytok obyvateľstva – z horného Nemecka, Porýnia, oblasti dnešného Beneluxu. V stredovekom Prešporku či Trnave bolo počuť aj taliančinu. Podľa kupeckej rodiny Bonaventura de Salto je v Bratislave dokonca pomenovaná aj ulica v centre – Ventúrska. Cudzí kolonisti sa po usadení stávali „hosťami“, ktorí mali lepšie právne postavenie a prinajmenšom dočasné daňové výhody. Priniesli so sebou nové právne poriadky, inovatívne technológie a iné zvyky, ktoré od nich preberali domáci. Niektoré lokality obsadili prevažne a tak napríklad v Bratislave alebo Šoprone prevážila na päť storočí nemčina, inde ako napríklad v Trnave alebo Budíne sa v uliciach ozývali aj dva-tri jazyky, často z tých istých úst. Preto bolo na prvé počutie ťažko určiť, kto je v meste cudzincom a kto domácim.

Nedá mi nepreskočiť do súčasnosti a nespomenúť jednu príhodu. Ešte pred pár rokmi strážila bratislavské detské ihrisko na Kozej ulici stará pani. Bol som prekvapený, keď mi raz povedala, že nevie písať a aj čítanie jej vraj išlo s ťažkosťou. Za to ovládala všetky tri jazyky starej Bratislavy – nemčinu, maďarčinu aj slovenčinu. Keď som sa opýtal, akú má národnosť, odvetila po krátkom zaváhaní, že je Prešporáčka.

Postoj k cudzincom sa menil v neskorom stredoveku. Prišla ekonomická kríza, osmanskí Turci sa tlačili z juhu, vyťažené banské diela prestávali byť výnosné… V takých časoch si skupiny hľadajú nepriateľa a kvôli tomu najmä v 15. storočí dochádzalo k etnickým napätiam medzi nemeckými a slovenskými Uhrami v mestách dnešného Slovenska a maďarskými a nemeckými mešťanmi v centrálnej časti kráľovstva a v Sedmohradsku. Situáciu ešte skomplikovala katastrofa uhorských vojsk pri Mohácsi v roku 1526, dôsledkom ktorej obsadili v podstate celé územie dnešného Maďarska osmanskí Turci. Obyvateľstvo z juhu sa tlačilo za Dunaj. Vtedy prišli Srbi do Komárna alebo Chorváti do okolia Bratislavy (ostal po nich napr. názov Chorvátsky Grob alebo ľudové piesne v Jarovciach). Uhorsko sa v tomto období začlenilo do habsburskej monarchie, čo ešte viac podporilo rôznorodosť jeho obyvateľov. V knihe Rody starého Prešporka sa možno dočítať, že napríklad do Bratislavy prichádzali úradníci rakúskeho, nemeckého a severotalianskeho pôvodu. Južne od Álp mali svoj pôvod napríklad aj dediční prešporskí poštmajstri Paarovci (bývali na Panskej ulici). U Gissingovcov, ktorí pochádzali zrejme z dnešného Burgenlandu a bývali na Dunajskej ulici, sa dokonca cár Peter Veľký učil stavať vojenské lode.

Neskôr, v 19. storočí sa v dôsledku osvietenstva oslabila pozícia viery a cirkvi. Navyše cirkev už nebola jedna ako v stredoveku, ale boli rôzne. Rodiace sa moderné štáty sa preto museli ideologicky oprieť o hodnotu, ktorá dovtedy nebola natoľko podstatná – rečovo-národnostnú identitu (nacionalizmus). U nás sa tento trend prejavil výraznou maďarizáciou najmä v mestskom prostredí. Tú po roku 1918 nahradila čechoslovakizácia, ktorú cez vojnu zase vystriedala slovakizácia. Zo Slovenska – kedysi pestrého rôznojazyčného regiónu – sa deportáciami „cudzincov“, ktorých predkovia sem prišli často už v stredoveku ako „hostia“, stala monotónna krajina. Najviac je posun vidieť na príklade Bratislavy. Z trojjazyčného Prešporka so silnou židovskou komunitou sa behom troch generácií stala jednorečová Bratislava. Väčšina jej obyvateľov nemá v meste korene dlhšie ako sú 2-3 generácie.

Novú éru vnímania cudzincov zahájila amerikanizácia a komercionalizácia našej kultúry. Niekdajšiu multikulturalitu väčších miest dnes znovu začínajú pripomínať anglické nápisy na našich „shopoch“ a „coffees“. Angličtina ako povinný jazyk na základných školách otvára našincom dvere do sveta a zároveň umožňuje komunikáciu s cudzincami, ktorí sem prídu na krátky pobyt či na dlhšie. Do budúcnosti možno očakávať – najmä v súvislosti s prípadným zvyšovaním životnej úrovne – väčšiu globalizáciu a internacionalizáciu aj v našej krajine. Bude na našich potomkoch, či sa k prichádzajúcim budú správať ako ku „hosťom“ v stredoveku alebo ako k „domácim cudzincom“ pred 70 rokmi.

- – - -

Juraj Šedivý  prednáša o rôznych aspektoch stredovekých dejín na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, vyštudoval a prednášal aj na Viedenskej univerzite a je zástupcom Slovenska v troch celosvetových historických výboroch (pre dejiny miest, pre dejiny písma a pre diplomatiku).

 

Imigrácia, starnutie a potreby trhu práce

IMG_3374

Lucia Kureková

Autorka článku, si   kladie otázky, aké je miesto a úloha zahraničnej migrácie na Slovensko, a či ju naša verejná politika považuje za jedno z možných riešení demografickej krízy. Zároveň konštatuje, že hoci miera pracovnej imigrácie je veľmi nízka, migranti na Slovensku majú vysoký vzdelanostný potenciál. Migrácia môže slúžiť ako nástroj na spružnenie trhu práce a podieľať sa na riešení ekonomických problémov dnes ako aj v budúcnosti.

- – -

Podľa demografických prognóz bude Slovensko do roku 2060 patriť medzi najstaršie krajiny v Európe (Bleha, Šprocha, Vaňo 2013).[1]  S problémom starnúcej populácie (Graf 1) sa často v Európe otvára otázka imigrácie ako jedného z riešení tejto výzvy. Aká je miesto a úloha pracovnej migrácie na Slovensku?  Je imigrácia riešením? Čo dnes vieme o schopnosti migrantov napĺňať nedostatkové pozície na trhu práce?

Graf 1: Podiel populácie nad 45 rokov v krajinách EÚ: 2010 – 2020

Zdroj: CEDEFOP[2]

Pracovná migrácia na Slovensku 

Slovensko dnes patrí medzi krajiny s najnižšou mierou imigrácie v Európe.  Podiel zamestnaných cudzincov pôvodom z krajín EÚ a EHP ako tretích krajín na celkovej zamestnanej populácii sa pohybuje približne na úrovni 1%, čo je niekoľko násobne menej ako napríklad v susednom Česku. Zaujímavé ale je, že celkový počet cudzincov (registrovaných alebo udelených pobytov) ako aj zamestnaných cudzincov postupne narastá, a rástol aj počas obdobia krízy a rastúcej nezamestnanosti. V júni 2013 počet cudzincov z tretích krajín s povolením na pobyt a registrovaných občanov Únie presiahol 68 tisíc.

Väčšina migrantov, ktorí na Slovensku pracujú, pochádzajú z krajín Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru (EÚ a EHP), a to najmä zo susedných krajín (Česko, Poľsko, Maďarsko, ale aj Rumunsko). Z tretích krajín sú najviac zastúpené Ukrajina, Srbsko a Rusko. Pomerne výrazne za posledné roky narástol počet migrantov z Francúzska či Kórejskej republiky, ktorý sa dá vysvetliť prílevom zahraničných investícií z týchto krajín.

Migranti na Slovensku sú kvalifikovaní a vzdelaní, čo sa vo verejnej diskusii málokedy spomína. Takmer polovica migrantov z tretích krajín a takmer tretina migrantov z EÚ a EHP dosiahlo vysokoškolské vzdelanie. Ľudí bez vzdelania k nám prichádza veľmi málo.  Z pohľadu snáh rozvinutých krajín získavať najmä kvalifikovanú pracovnú silu je toto dobrá správa. Dá sa predpokladať, že potreba aj nižšie kvalifikovanej migrácie bude v strednodobom a dlhodobom horizonte narastať (CEDEFOP 2012).[3] Toto je už dnes stav v viacerých krajinách EÚ, kde populácia starne rýchlejšie ako na Slovensku (napr. Taliansko, Španielsko, Rakúsko, Nemecko), a to vytvára tlak na nárast zamestnanosti v oblasti starostlivosti o starých a služieb v domácnosti (Kahanec, Zimmermann, Kureková, Biavaschi 2013).[4]

Tabuľka 1: Vzdelanostná štruktúra migrantov za prácou (%; apríl 2011)

Otázka je, či vysokokvalifikovaní migranti dokážu nachádzať uplatnenie na pracovných pozíciách, ktoré zodpovedajú ich kvalifikácii či skúsenostiam. Toto je základným predpokladom toho, aby pracovná migrácia prinášala čo najväčšie benefity pre prijímajúce krajiny, ako aj migrantov samotných.  Všeobecne platí, že migranti čelia mnohým bariéram v hosťovských krajinách, ktoré im bránia s nájdením vhodného pracovného miesta a deje sa tzv. „downskilling“.Zdroj: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, vlastné výpočty.

Podľa dostupných agregátnych údajov sa javí, že s integráciou na trh práce majú na Slovensku skôr problém migranti z krajín EÚ, z ktorých takmer 17% pracuje na nízko-kvalifikovaných pozíciách, ktoré zväčša nevyžadujú stredoškolské vzdelanie. Väčšina migrantov, či už pôvodom z krajín EÚ alebo z tretích krajín, avšak pracuje na pozíciách, ktoré sú považované za vysokokvalifikované.

Tabuľka 2: Štruktúra pracovných miest migrantov za prácou (%; apríl 2011)

Zdroj: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, vlastné výpočty.

Migranti a nedostatkové pozície na trhu práce

Štruktúra pracovných miest imigrantov sa dá vysvetliť viacerými faktormi. Prvým je charakter imigračnej politiky. Najmä voči migrantom z tretím krajín je imigračná politika nastavená veľmi prísne – prichádzajúci migrant musí mať vopred prisľúbené pracovné miesto a administratívne náročným procesom dokladovať bezúhonnosť, ubytovanie a dostatočné finančné zabezpečenie. Pri strate pracovného miesta stráca aj možnosť zotrvať v krajine. Kým na jednej strane takáto politika do istej miery prispieva k tomu, aby prichádzali migranti na nenaplnené či nedostatkové pracovné miesta, zároveň odrádza kvalifikovaných či skúsených ľudí od dlhodobejšieho pobytu. Slovensko tak prichádza aj o mnohé makroekonomické výhody imigrácie, ako napríklad pozitívny vplyv na verejné financie či znížená inflácia (Kahanec, Zimmermann, Kureková, Biavaschi 2013).[5]

Ďalším faktorom súčasnej štruktúry pracovnej migrácie na Slovensku je charakter dopytu na trhu práce. Slovensko dlhodobo trpí vysokou nezamestnanosťou, ktorá do istej miery formuje aj rezervované postoje spoločnosti a politikov voči potrebe pracovnej sily zo zahraničia. Nezamestnaní sú najmä ľudia s nízkym vzdelaním, pretože ekonomika vytvára dopyt predovšetkým po vyššie kvalifikovaných.

Napriek vysokej nezamestnanosti, na Slovensku existujú aj pozície, ktoré zamestnávatelia nedokážu naplniť. V okresoch na slovensko-maďarskom pohraničí, kde pretrváva vysoká nezamestnanosť, v roku 2013 napriek tomu medzi nedostatkové profesie patrili  napr. kvalifikovaný zvárač, elektrikár, mäsiar, strojársky technik, strojný inžinier, elektroinžinier, ale aj opatrovateľka či účtovník.[6] Nesúlad na trhu práce (mismatch) môže mať vysoké  negatívne dopady. Migrácia môže slúžiť ako nástroj, ktorý dokáže rýchlo vypĺňať nedostatkové pozície a spružniť trh práce. To Slovensko potrebuje určite tak dnes ako aj v kontexte starnúcej populácie v budúcnosti.

- – -
Lucia Mýtna Kureková  (PhD) pracuje ako senior výskumníčka v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť – SGI. Výskumne sa venuje témam pracovnej migrácie, trhu práce a sociálnej politiky. Publikuje v medzinárodných žurnáloch v týchto témach a hosťuje na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti.


 

Sociálne istoty pre migrantov? Na Slovensku skôr mýtus ako realita

DSC_2958

Peter Drozd

Rovnako ako štátni občania, aj cudzinci na Slovensku pracujú, vytvárajú hodnoty, platia dane a odvody. Je však ich sociálne zabezpečenia skutočne primerané vkladu, ktorý do tohto systému vložili? Práve téme nastavenia slovenského systému sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k cudzincom – štátnym príslušníkom tretích krajín sa autor vo svojom článku venuje. Kriticky vníma najmä nekoordinované prijímanie legislatívy zo strany zodpovedných rezortov, ktoré často ústi až do systému vzájomne si odporujúcich právnych noriem.

Tak ako väčšina európskych štátov, aj Slovenská republika (SR) čelí v súčasnej dobe v oblasti zamestnanosti niekoľkým výzvam. Na jednej strane sa musí vysporiadať s dôsledkami tlaku, ktorý na pracovný trh vytvára nepriaznivý demografický vývoj, na strane druhej spôsobuje nestabilitu pracovného trhu cyklický vývoj ekonomiky.

Pracovná migrácia štátnych príslušníkov tretích krajín je vo všeobecnosti považovaná za čiastočné riešenie oboch týchto problémov. Práve migranti však bývajú najčastejšie obeťami reštriktívnych opatrení zamestnávateľov v časoch hospodárskych kríz.[1] Ich situáciu navyše umocňujú aj systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré nie sú pre tieto skupiny zamestnancov dostatočne uspôsobené. Čelia tak dvojnásobnému riziku: prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia je pre nich v novej krajine obmedzený a v dôsledku vycestovania prichádzajú aj o sociálne zabezpečenie v krajine pôvodu.

Ak chce krajina uspokojovať potreby trhu práce prostredníctvom pracovnej migrácie z tretích krajín, a uspieť tak v globálnom zápase o túto skupinu pracovníkov, musí zabezpečiť, aby bol jej systém sociálneho zabezpečenia pre migrantov dostatočne atraktívny.

V SR je možné snahy o zatraktívnenie systému sociálneho zabezpečenia pre cudzincov sledovať najmä od schválenia Koncepcie integrácie cudzincov v Slovenskej republike v máji 2009. Jedným z hlavných cieľov tohto dokumentu je umožniť prístup migrantov k sociálnemu zabezpečeniu a zabezpečiť, aby sa postavenie cudzincov legálne žijúcich na Slovensku v tejto oblasti postupne približovalo postaveniu občanov SR.[2] Zakotvenie princípu rovnakého zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia a približovanie podmienok na uplatnenie nároku na dávky sociálneho zabezpečenia podmienkam štátnych občanov však nie vždy vedie k želanému cieľu, pretože nezohľadňuje migračné špecifiká charakteristické pre tieto skupiny zamestnancov. Výsledkom je, že systém sociálneho zabezpečenia v SR, najmä v oblasti sociálneho poistenia a sociálnej pomoci nie je dostatočne prispôsobený potrebám zamestnancov z tretích krajín.

Ako vážny príklad je možné uviesť dôchodkové poistenie, kde sa v prípade starobných dôchodkov na priznanie nároku na dávku vyžaduje až 15 ročná doba participácie na dôchodkovom poistení, bez možnosti priznania čiastočnej dávky v prípade nedosiahnutia dostatočnej doby poistenia. Rovnako právny poriadok SR nedáva cudzincom, ktorí nedosiahnu dostatočnú dobu poistenia, možnosť požiadať o vyplatenie nasporenej sumy po opustení územia SR, či možnosť neparticipovať na systéme dôchodkového poistenia vôbec, resp. možnosť byť účastníkom systému dôchodkového poistenia len dobrovoľne v situáciách, kedy cudzinec nemá v úmysle pracovať v SR dlhodobo.[3] V prípade invalidných dôchodkov je dĺžka participácie na systéme závislá od veku žiadateľa, čo značným spôsobom sťažuje možnosť získať invalidný dôchodok pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí vstúpia na pracovný trh SR vo vyššom veku.[4] Takáto právna úprava sa bohužiaľ týka aj humanitárnych migrantov, ktorým hrozí, že budú na Slovensku v prípade staroby či invalidity odkázaní na systém sociálnej pomoci len v dôsledku toho, že boli nútení opustiť svoj domov v príliš vysokom veku na to, aby stihli dosiahnuť potrebnú dĺžku účasti na systéme sociálneho poistenia.

Ďalšou oblasťou sociálneho poistenia, v ktorej pristupuje SR k migrantom pomerne diskriminačne je oblasť poistenia v nezamestnanosti. Čerpanie dávky v nezamestnanosti je totiž pre štátnych príslušníkov tretích krajín s prechodným pobytom v SR prakticky vylúčené, nakoľko stav nezamestnanosti vedie zároveň k zrušeniu ich prechodných pobytov[5] a slovenská legislatíva výplatu tejto dávky do cudziny neumožňuje. Platí to rovnako v prípade tretích krajín, s ktorými má SR uzatvorené bilaterálne zmluvy o sociálnom zabezpečení. Takíto zamestnanci sa preto stávajú čistými platcami odvodov na poistenie v nezamestnanosti, bez možnosti čerpania dávok, resp. s možnosťou čerpať dávku len v obmedzenej miere (1 mesiac v prípade zamestnancov a zamestnancov, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte EÚ a 3 mesiace v prípade držiteľov modrých kariet EÚ).

Dávka v hmotnej núdzi, ako dávka sociálnej pomoci je v SR de iure garantovaná pre každého, bez ohľadu na štátne občianstvo, či druh pobytu.[6] Limitujúcim faktorom by mali byť len príjmové a majetkové pomery žiadateľa. Prakticky je však čerpanie tejto dávky pre väčšinu štátnych príslušníkov tretích krajín vylúčené, nakoľko dostatočné finančné zabezpečenie je jednou z podmienok na udelenie pobytu (trvalého alebo prechodného) v SR, ktorú musí cudzinec spĺňať po celú dobu platnosti pobytu.

Štátni príslušníci tretích krajín sa tak dostávajú do veľmi neprehľadnej situácie. Na jednej strane im jedna právna norma (zákon o pomoci v hmotnej núdzi) garantuje prístup k dávke v hmotnej núdzi, na strane druhej im štátny orgán na základe druhej právnej normy (zákon o pobyte cudzincov) zruší pobyt v prípade, že si nárok na dávku uplatnia.[7]

Problematicky sa javí najmä skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov v prípade prechodných pobytov explicitne nepovažuje podanie žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi za dôvod na zrušenie pobytu. Dôvodom zrušenia prechodného pobytu je fakt, že štátny orgán dodatočne zistil skutočnosti, že štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie pobytu (nedisponuje dostatočným finančným zabezpečením). Výnimkou je právna úprava prechodného pobytu na účel vysokokvalifikovaného zamestnania (modrá karta), ktorá obsahuje podstatne transparentnejšie ustanovenia. Na jednej strane priamo vymedzuje podanie žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi za dôvod na odňatie modrej karty EÚ, na strane druhej však podmieňuje možnosť uplatnenia tohto postupu poučením držiteľa modrej karty o tejto skutočnosti.[8]

Zatiaľ čo v prípade prechodných pobytov je možnosť (nie povinnosť) ich zrušenia v prípade uplatnenia nároku na dávku sociálnej pomoci v súlade s európskou legislatívou[9], nepochopiteľnou zostáva možnosť zrušiť v podmienkach SR z tohto dôvodu aj trvalý pobyt. Trvalý pobyt by mal pre cudzinca predstavovať istú mieru stabilizácie jeho právneho postavenia. Jestvujúca právna úprava v tejto oblasti ho práve naopak vydáva na milosť a nemilosť štátneho úradníka, ktorý v rámci širokej miery správnej úvahy posúdi, či by zrušenie trvalého pobytu nemalo pre cudzinca neprimerané následky.

Nie každý trvalý pobyt je však možné z tohto dôvodu zrušiť. Kým trvalé pobyty udeľované na základe vnútroštátneho práva zrušiť možné je (trvalý pobyt na 5 rokov a trvalý pobyt na neobmedzený čas), dlhodobý pobyt, udeľovaný na základe transpozície smernice o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom zrušiť možné nie je. Paradoxom je, že trvalé pobyty na základe vnútroštátneho práva sú udeľované najmä rodinným príslušníkom občanov SR, ktorých právne postavenie je tak slabšie ako právne postavenie rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov tretích krajín s dlhodobým pobytom. Z hľadiska obsahu ide v prípade trvalého pobytu na neobmedzený čas a dlhodobého pobytu, o dva prakticky totožné právne inštitúty, s odlišnou mierou stability právneho postavenia a rozsahu z neho plynúcich práv. Voľba typu pobytu v konečnom dôsledku vyznieva skôr ako lotéria s výhodou pre „dobre informovaného“ cudzinca, ktorý si správne vybral, o aký typ trvalého pobytu požiada.

Zámeru chrániť systém sociálnej pomoci pred zneužívaním nie je možné nič vyčítať. Otázkou však zostáva, či je možné za zneužívanie systému považovať už samotné podanie žiadosti o dávku v hmotnej núdzi. Vhodnejšie sa naopak javí zrušiť pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny len v prípade, že sa stane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci. Kedy sa stáva cudzinec neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci je pomerne jednoznačne vyložené judikatúrou Súdneho dvora EÚ.[10]

- – - -

Autor článku Peter Drozd vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (2004) a pôsobí ako nezávislý právny expert v oblasti migračného a európskeho práva. V rokoch 2009-2010 pôsobil v IOM Medzinárodnej organizácii pre migráciu na pozícii právneho konzultanta v Migračnom informačnom centre IOM. Od roku 2012 externe spolupracuje s Európskou migračnou sieťou (EMN), v rámci ktorej sa podieľa na príprave štúdií s migračnou problematikou a príspevkov SR do súhrnných správ EMN.



[1] Pozri napr. Hlinčíková M., Lamačková, D., Sekulová, M.: Migranti a migrantky na trhu práce v SR – identifikácia a prekonávanie bariér diskriminácie. IVO, Bratislava, 2011. Dostupné na: http://www.ivo.sk/6405/sk/studie/migranti-a-migrantky-na-trhu-prace-v-sr

[2] Koncepcia integrácie cudzincov v Slovenskej republike. Dostupné na: http://www.employment.gov.sk/files/slovensky/ministerstvo/integracia-cudzincov/dokumenty/koncepcia-integracie-cudzincov-v-slovenskej-republike.pdf

[3] Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

[4] Ibidem.

[5] Uvedené sa týka prechodného pobytu na účel na účel podnikania, na účel zamestnania, na účel osobitnej činnosti (ak je táto činnosť vykonávaná v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu), na účel výskumu a vývoja, prechodného pobytu držiteľa modrej karty EÚ a prechodného pobytu osoby, ktorá má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte EÚ a na území SR podniká, je zamestnaná, vykonáva výskumnú alebo vývojovú činnosť, alebo vykonáva osobitnú činnosť v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu.

[6] §2 a §3 zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

[7] Pozri § 32 ods. 2 písm. c) a ods. 15, § 33 ods. 4 písm. c) a § 36 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

[8] Pozri § 41 ods. 1 písm. i) a ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

[9] Porovnaj čl. 10 ods. 1 Smernice Rady 2005/71/ES z 12. októbra 2005 o osobitnom postupe prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vedeckého výskumu, čl. 9 ods. 3 písm. b) Smernice Rady 2009/50/ES z 25. mája 2009 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vysokokvalifikovaného zamestnania, čl. 16 ods. 1 písm. a) Smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny.

[10] Pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 2001 vo veci Rudy Grzelczyk proti Centre public d’aide sociale d’Ottignies-Louvain-la-Neuve; C-184/99, rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 7. septembra 2004 vo veci Michel Trojani proti Centre public d’aide sociale de Bruxelles (CPAS); C-456/02, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 19. septembra 2013 vo veci Pensionsversicherungsanstalt proti Peter Brey; C-140/12.

International students and the Slovak reality

DSC_3098

Michal Fedák

At the outset I would like to introduce recent statistics about Slovak higher education and a participation of foreign students. In the academic year 2007/2008 we had a total number of 224,943 students in all 3 levels of higher education in Slovakia, out of those students with non-Slovak nationality equalled to 5,381 (which is 2.39% of the overall number; this group shall be referred to as “international students” in the further text). In the next academic year the overall number of students peaked (230,519) but also the participation of international students rose slightly (+1,166). For the next 3 years the overall number significantly decreased.[1] In 2011/2012 the overall number of students at Slovak Higher education institutions was 216,303 (minus 14,216 in comparison to 2008/2009), but the number of international students has grown, not only in relative numbers (2011/2012 there were 4.37% of international students out of the overall number of students at Slovak HEIs), but also in total numbers (9,461 international students in 2011/2012).[2]

Although the ratio of international students is not high compared to countries with longer tradition of attracting foreigners to their universities, such as Australia (21.5%), the UK (15.3%) or Austria (15.1%)[3], still a change in “attractiveness” can be observed.

Why is the change coming?

First, we must bear in mind the whole social context in Slovakia after political changes in 1989. The country (as a part of Czechoslovakia and later also as an independent state) opened up slowly to other countries (in general, but also especially towards the west). We were rather a poor country seeking for help and trying to gain knowledge. Lots of stabile economies offered our citizens help in the form of scholarship offers and grants to study abroad, to exchange knowledge among university teachers and researchers or to establish contacts for further collaborations in education and science. As the Slovak economy grew and the country accomplished to join the NATO and the EU, and also became a member of OECD, slowly the resources in form of a financial help diminished and more a partner approach was created between former “donor countries” and Slovakia[4]. This caused at first negative feelings in the Slovak higher education area (easy accessible money for co-operations was lost, and a competitive battle for joint budgets began), but with time this mental image from a “friend in need” to a “responsible partner with equal rights and shared responsibilities” changed in Slovak society (at least in the academic environment). And exactly this change can be seen as one of the impulses for recent developments causing a slow but steady increase in number of international students in Slovakia.

Moreover, not only the above mentioned change, but also other external factors play a role in the shift towards the growth of numbers of international students, e.g.:

  • In the last years the focus of the EU/EC on the knowledge based economy (and its policies e.g. Lisbon Strategy, Europa 2020) and its targeting at broader internationalisation activities within education and research can be observed,
  • EU and national funds have been allocated not only for mobility but as well for promotion of European/Slovak HE in third countries,
  • Previous 2 factors (while struggling at achieving the targets set in the policies and funds allocated) contributed largely also to common EU regulations on immigration and to the simplification of visa and residence permit procedures of wanted target groups of students and researchers, and that all across the European Union,
  • number of study programmes offered by Slovak HEIs in foreign languages at all 3 university levels (bachelor, master and PhD)[5] increased,
  • and, of course, also an important factor for Slovakia itself was to have some “enlightened” stakeholders (policy makers, lobbyists, leading HEI staff etc.) being at the right place in right time while creating and implementing national and institutional strategies, seeing the importance of internationalisation not only for a respective university, but also in a broader sense.

So what has really changed?

First of all, the policies (and thus mind-set of politicians and public officials at the ministries dealing not only with higher education issues, but also with immigration in a broad sense) had to change. Whereas in 2000 the national strategy for higher education dealt mostly with credit outgoing mobility and its support, the first real bigger change took effect in 2005 with the so called Minerva strategy. For the first time a high level governmental document focused, among other, on issues of attracting university teachers and researchers from abroad and made it one of the priorities. But even though funds were given at disposal to achieve this goal (e.g. the National Scholarship Programme has been created), one thing was forgotten – it is not very useful to create instruments (funding programmes) to attract people to come, if you are not at the same time allowing them to come to the country and you create administrative obstacles to let them stay. And exactly this is what happened.

Only in 2011 Slovak politicians started to recognize the links between the attractiveness of the country to students and researchers and immigration laws and decided to undertake first significant changes. In Slovakia, following the developments in the EU (and – to the considerable extent – being forced to implement common European legislation on immigration of students and researchers), first changes have been made within laws concerning immigrants and immigration, and thus remove some of administrative burdens. And this process continues – for instance change in labour legislation was adopted very recently by the Slovak parliament in favour of working conditions for international students but also researchers and teachers, and to some extent to family members of researchers. With all those legislation changes Slovakia increased its potential and attractiveness to qualified and highly qualified foreign workers.

Work to be done…

But changing laws is not the only change that must be done to experience the positive change in the real life. More depends on the implementation of the rules on the level of civil servants at local level, where they meet with foreigners. Until recently, foreigners were seen by the official authorities as a risk or even thread to national security, to national health, or to the labour market. Even though a lot has been changed in the official documents (e.g., current Migration Policy of the Slovak Republic), we still face the same problems in the implementation (and thus still keeping some of the barriers on place by officials). Let me summarise at least some of them:

  • International students (but also teachers and researchers) complain about lack of information about the exact administrative procedures and documents requested. This should be the role of Slovak embassies abroad but also of the local Foreign Police Offices in Slovakia. Unfortunately the officers at respective police offices don’t speak other languages than Slovak (for whatsoever reason) and the information they provide to public is also in Slovak language. And mostly this information is rather a general one but procedures for students, researchers and teachers may vary a bit, and therefore the information is sometimes confusing.

When we talk to students about their experience with Slovak consulates abroad, it also shows that there is sometimes lack of knowledge about recent changes in Slovak laws, and consuls sometimes proceed according to old rules. It is also important to mention that not all embassies’ websites contain the information about the visa and residence permit application, or at least not as detailed as it would be useful for foreigners from our target groups.

To substitute the officials, our organisation tries to solve this problem (since we usually assist students, researchers and university teachers in problematic cases) – we prepared and published a step-by-step guide called “Entry and stay in Slovakia – guide to administrative duties”[6] and we try to keep it updated. Leaded by simple questions applicant can easily decide what he/she has to do, what residence permit he/she needs, what documents are needed and what other obligations have to be fulfilled.

Of course this does not substitute the officials, and it is much needed that they speak at least English and publish relevant information at least in English language too.

  • A big problem is also the duration of the procedures, especially when it comes to submission of application for residence permit at a Slovak embassy abroad. Even though compared to other states we are one of those with relatively short periods anchored in our laws for processing an application, the reality shows otherwise. Whereas in other countries periods in laws may be longer, the real time to process an application is much shorter (they do not use the full extent possible, unlike in Slovakia). The other problem is, that our law defines the maximum duration for processing an application starting from the point in time, where it reaches the respective Foreign Police Office. But if a foreigner applies via an embassy abroad, the whole procedure can last much longer and the time is not covered by the rules in law. Since the applications have to be sent by embassies to the foreign police as originals and the embassies have to send them via diplomatic post (which is sometimes sent once in a month or even in longer terms), it can easily happen, that even if a student applies for residence permit and this should be decided within 30 days, the whole process can last much longer (sometimes up to 3 months). With such lack of flexibility the attractiveness of Slovakia for students (but also researchers and university teachers) falls directly to zero. Within our scholarship programmes we experienced more than once, that a researcher waited for residence permit for such a long time, that either one or more documents submitted already expired and therefore the residence permit was refused by foreign police, or according to the plans he/she ought to end the stay at the time the residence permit has been issued (and the scholarship holder had to cancel the stay because of other duties already). If such things happen we hardly can expect others to be willing to come and possibly experience the same. It is very important to at least make the communication between embassies abroad and foreign police in Slovakia quick (it must be possible to use the way of electronic communication and create new e-government tools for it).
  • Last but not least Slovak officials are really concerned about our public health (and I write this with some level of sarcasm, I admit). Every single foreigner (non-EU) wanting to stay in Slovakia for more than 3 months has to undergo a special medical check at specialised Slovak clinics. Even those who come from countries much developed with same or better health standards. First, such medical check is quite pricy (it can cost currently up to EUR 260), second – from what we heard – it can be sometimes not very pleasant (especially to renowned professors and researchers, who have a long mobility experience record but were never treated as public health threat), third it is also not always necessary (if we take into consideration the country of origin of the foreigner). This is definitely an area where changes have to be made by official authorities, otherwise Slovakia will stand there as a paranoid and hostile state in the time of globalisation.

A positive conclusion…

But let me conclude by saying a positive observation (regardless the problems or challenges I stated above). We experience currently significant changes and improvement in the approach towards international students, researchers and university teachers in Slovakia; I may even say the biggest ever since the fall of the iron curtain. We have to have in mind that even Rome was not built in a day and we cannot expect Slovakia to change overnight. But if we keep the course that has been set recently, we have a fair chance to be able to compete with our neighbours and also with some other EU countries in attracting the students from abroad.

- – - -

Michal Fedák is the Deputy Director of SAIA, n. o. (Slovak Academic Information Agency), a non-governmental non-profit organisation implementing programmes and providing services aimed at enhancement of civil society, and assisting in internationalisation of education and research in Slovakia.

- – - -

[1] There are several reasons that probably contributed to the change, but to name 2 most possible/feasible: the change in demographics in first place, but also the fact of the continuing outward flow of Slovaks willing to study their full study abroad – more than 30 000 Slovak citizens currently study abroad.

[2] Statistical data are taken from www.uips.sk – yearly statistics of higher education institution.

[3] Source of statistical data: Kahanec & Králiková: Higher Education Policy and Migration…, CESifo DICE Report 4/2011, p. 21.

[4] One example of this change to represent others could be the bilateral programme Action Austria – Slovakia (www.aktion.saia.sk). At the beginning of the programme, Austria contributed to the programme with the amount of money 3 times higher than Slovakia, in a later programme period it was changed to a ration 2:1, but since 2008 the financing of the programme is shared equally between Austria and Slovakia 1:1.

[5] For detailed information on those study programs in Slovakia see the publication “Study in Slovakia: Study programs offered in foreign languages” at www.saia.sk/en.

[6] The publication can be downloaded at www.saia.sk/en.

Návrh Integračnej politiky SR je otvorený na pripomienky

workshop ponozky

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR predložilo verejnosti návrh novej Integračnej politiky do medzirezortného pripomienkového konania. Návrh je možné pripomienkovať do polnoci 12. 12. 2013. Návrh novej politiky je o niečo stručnejší ako súčasne platná Koncepcia Integrácie Cudzincov (KIC) prijatá v roku 2009, avšak pokiaľ ide o opatrenia a návrhy indikátorov, snaží sa o komplexnejšiu a jasnejšiu víziu štátu voči integrácii cudzincov. Nedostatkom návrhu môže byť to, že nepokrýva úplne všetky oblasti integrácie cudzincov (napríklad občiansku a politickú participáciu) a nepredpokladá žiadne finančné krytie navrhovaných opatrení štátu. Vzhľadom na menšie počty cudzincov v SR je stále aj badateľná nižšia miera zapojenia ostatných vládnych rezortov (ako Ministerstvo hospodárstva, či Ministerstvo školstva) do tvorby politiky integrácie. Téma integrácie cudzincov na území EU je však jednou z významných priorít ostatných členských štátov, preto očakávame, že aj u nás časom dôjde k prehĺbeniu verejnej diskusie. Posledné znenie dokumentu je dostupné na Portáli právnych predpisov.

Otvorený list spisovateľa Jonasa Hassena Khemiriho švédskej ministerke Beatrice Ask

stevie

V rámci spolupráce prekladateľky Julie Sherwood a časopisu Asymptote, vznikol preklad otvoreného listu švédskeho autora Jonasa Hassena Khemiriho, adresovaného švédskej ministerke spravodlivosti  “o rasovom profilovaní” obyvateľov Švédska – do slovenčiny. Preklad listu si teraz máte možnosť prečítať aj na našej stránke:

 

Švédsky spisovateľ Jonas Hassen Khemiri v Asymptote ponúka ministerke spravodlivosti Beatrice Ask, aby si v jeho koži vyskúšala švédsky rasismus.

 

Milá Beatrice Ask,

My dvaja sa od seba v mnohom líšime. Vy ste sa narodili v polovici päťdesiatych rokov; ja som sa narodil koncom sedemdesiatych. Ste žena; ja som muž. Ste politička; ja som spisovateľ.  Sú však aj veci, ktoré máme spoločné. Obaja sme študovali (a nedoštudovali) medzinárodnú ekonomiku. Nosíme takmer rovnaký účes (hoci farbu vlasov máme rozličnú).

 

Obaja sme tiež plnoprávnymi občanmi tejto krajiny, obaja sme sa tu narodili a zdieľame ten istý jazyk, zástavu, dejiny, infraštruktúru. V očiach zákona sme si rovní.
Preto ma prekvapilo, že keď sa Vás minulý štvrtok v rozhlasovom programe P1 Morgon opýtali, či Vás ako ministerku spravodlivosti neznepokojuje, že ľudia (občania, daňoví poplatníci, voliči) sa sťažujú, že ich zastavili policajti a legitimovali ich len pre ich (tmavší, tmavovlasý a nie blond) výzor, odpovedali ste:

 

„K otázke, ‚prečo ma legitimovali‘ sa samozrejme každý môže postaviť inak, ide o osobný zážitok. Napríklad ľudia, ktorí boli v minulosti trestaní majú pocit, že ich neustále legitimujú, hoci sa voľným okom nedá zistiť, či spáchali zločin [...]  Na to, aby sme mohli posúdiť, či polícia dodržiava zákony a pravidlá, musíme vnímať celý kontext.“

 

Zaujímavá voľba slov: „v minulosti trestaní“. Pretože sa to týka nás všetkých. Všetkých z nás, ktorí sme vinní, pokiaľ nedokážeme opak. Kedy sa osobný zážitok stane štruktúrou rasizmu? Kedy sa stane diskrimináciou, utláčaním, násilím? A ako možno pri vnímaní  „celého kontextu“ nebrať do úvahy osobné skúsenosti takého množstva občanov?

 

Chcem Vás poprosiť o veľmi jednoduchú vec, Beatrice Ask.  Chcem Vám navrhnúť, aby sme si vymenili kožu a skúsenosti. Nebojte sa. Skúsme to. Nikdy ste sa nebránili mierne vyšinutým nápadom (dodnes si pamätám Váš návrh, aby každému, kto kupuje sex, posielali pokarhanie v bledofialovej obálke.) Na dvadsaťštyri hodín si vymeňme telá. Najprv sa do Vás vtelím ja, aby som si vedel predstaviť, aký je to pocit byť političkou v patriarchálnom svete politiky. A potom si Vy môžete požičať moju kožu, aby ste pochopili, že keď idete po ulici, veziete sa v metre alebo sa prechádzate po nákupnom stredisku a uvidíte tam stáť policajtov, ktorí majú na svojej strane Zákon a ten ich oprávňuje pristúpiť k Vám a požiadať Vás, aby ste dokázali svoju nevinu,  že to vo Vás musí vyvolať spomienky. Na iné formy týrania, na iné uniformy, na iné pohľady. A nemusíme sa pri tom vôbec vracať do čias 2. Svetovej vojny či do Južnej Afriky 80-tych rokov. Vystačíme si so švédskymi dejinami, s niekoľkými náhodnými zážitkami, ktoré si naše spoločné telo odrazu pripomenie.

 

Máme šesť rokov a pristávame na letisku Arlanda v našej spoločnej vlasti. Blížime sa s otcom k colnici. Otcovi sa potia ruky, odŕha, upravuje si vlasy a leští si topánky na kolenách. Dva razy skontroluje, či má švédsky pas v správnom vrecku saka. Nikoho z ľudí s ružovou pokožkou nezastavia. Ale nášho otca zastavia. A tak sa zamyslíme. Možno je to len náhoda. Potom máme desať rokov a vidíme, ako sa táto scéna zopakuje. Možno je to jeho prízvuk. Potom máme dvanásť a zas zažijeme tú istú scénu. Možno to bolo kvôli jeho deravej taške s pokazeným zipsom. Potom máme štrnásť, šestnásť, osemnásť.

 

Sme sedemroční, chodíme do prvej triedy a otec má už v tom čase strach, že jeho deti po ňom zdedia status outsidera a tak nám robí úvodnú prednášku o spoločnosti. Hovorí: „Ten, kto vyzerá tak ako my, musí byť tisíckrát lepší ako všetci ostatní, ak nechce, aby ho odmietli.“

“Prečo?”

“Pretože všetci sú rasisti.”

“Aj ty si rasista?”

“Všetci okrem mňa.”

Pretože presne takto rasizmus funguje. Nikdy nie je súčasťou našej viny, našich dejín, našej DNA. Vždy je niekde inde, nikdy nie je tu, vo mne, v nás.

 

Máme osem rokov a pozeráme akčné filmy, v ktorých muži tmavej pleti znásilňujú, preklínajú hrdelnými hlasmi, bijú svoje ženy, unášajú ich deti, manipulujú, klamú, kradnú a týrajú. Máme šestnásť, devätnásť, dvadsať, dvadsaťtri a vidíme ako sa na plátne stále do omrzenia vyskytujú tie isté jednorozmerné postavy.

Máme deväť rokov a rozhodneme sa stať najusilovnejším bifľošom v triede, najväčším pätolizačom sveta. Všetko ide podľa plánu až dovtedy, kým príde suplovať nový učiteľ a automaticky predpokladá, že sme najväčším výtržníkom v triede.
Máme desať rokov a prvý, hoci nie posledný raz nás naháňajú skinheadi. Naše spoločné telo zazrú z opileckej lavičky na Högalidskyrkan, začnú vrieskať, my utečieme, schováme sa v podchode, v ústach cítime chuť krvi a celou cestou domov nám spoločné srdce tlčie ako králikom.

 

Máme jedenásť a čítame komiksy, v ktorých sú postavy z Orientu mysticky exotické, nádherne hnedooké a zmyselné (ale aj zradné).

Máme dvanásť a chodíme do Mega Skivakademien počúvať cedéčka a zakaždým, keď tam sme krúžia okolo nás ako žraloky členovia ochranky, hovoria niečo do príručných vysielačiek a chodia nalepení niekoľko metrov za nami. A my sa snažíme správať ako keby nič, z celej sily sa snažíme, aby reč nášho tela bola maximálne nezločinecká. Kráčaj normálne, Beatrice. Dýchaj celkom normálne. Choď k tamtej polici s cedéčkami a načiahni sa po albume Tupaca tak, aby bolo jasné, že ho nechceš ukradnúť. Ale ochrankári nás neprestávajú sledovať a kdesi v hĺbke nášho spoločného tela možno trochu pociťujeme zmes hanby a radosti z toho, že spoznávame štruktúru, ktorá našich otcov lapila do pasce a začíname chápať, prečo to tu naši otcovia nikdy nikam nedotiahli, prečo ich sny zahynuli v mori zamietnutých žiadostí.

 

Máme trinásť a začíname chodiť do mládežníckeho klubu a počúvame tam historky. Kamarátov starší brat odvrával policajtovi v Norrmalme, v centre Štokholmu, šmarili ho do policajného auta a potom ho s krvavým nosom vyhodili na predmestí Nacka. Bratranec iného kamaráta, ktorého ochrankári zatiahli a zmlátili v kutici na nástupišti metra v Slussene (na stehná mu pri tom naložili telefónne zoznamy, aby mu nespravili modriny). Otcov priateľ N, ktorého chytila policajná hliadka a zaviezla ho na záchytku, lebo nejasne artikuloval a policajti až na druhý deň ráno zbadali, že s ním niečo nie je v poriadku, na pohotovosti mu zistili aneuryzmu a jeho priateľka na pohrebe povedala: „Stačil jeden telefonát, keby mi boli zavolali, bola by som im povedala, že nepije alkohol.“
Máme trinásť a pol, naše mesto terorizuje človek s puškou s laserovou muškou a v priebehu siedmich mesiacov zastrelí jedenásť čiernovlasých mužov bez toho, aby polícia zasiahla. A náš spoločný mozog začína uvažovať, že najhoršie sú na tom vždy Moslimi, že na to vždy doplatia ľudia s arabskými menami, ktorí majú najmenšiu moc (a súčasne úplne potlačí spomienku na chvíle, keď boli pri moci iné štruktúry – napríklad keď v škole chalanovi, ktorému všetci hovorili „Žid“ cez pútko na opasok džínsov prevliekli zámok a pripútali ho k plotu a všetci sa smiali, keď sa pokúšal vyslobodiť; aj on sa smial, pokúšal sa smiať, aj my sme sa  smiali?).
Máme štrnásť, vychádzame z McDonalda na Hornsgatan a legitimujú nás dvaja policajti. Máme pätnásť a sedíme pred obchodom Expert, zastane policajné auto, vystúpia dvaja policajti, legitimujú nás a chcú vedieť, čo máme dnes večer v pláne. Potom napochodujú späť do auta.

 

A po celý čas vnútorný zápas. Jeden hlas hovorí: do riti, nemajú právo dopredu nás odsudzovať. Nemôžu predsa, do riti, svojimi uniformami zahradiť celé mesto. Nemajú právo vyvolávať v nás pocit neistoty v našich vlastných štvrtiach.

 

Ten druhý hlas však vraví: Čo ak sme my na vine? Možno sme rozprávali príliš nahlas. Mali sme na sebe mikinu s kapucňou a tenisky. Mali sme priveľké džínsy s podozrivo veľkým množstvom vrecák. Je to naša chyba, že máme vlasy podozrivej farby. Mohli sme si dať tú námahu a mať v pokožke menej melanínu. Naše priezviská zhodou okolností pripomínajú tejto malej krajine, že je súčasťou väčšieho sveta. Sme mladí.  Keď vyrastieme, určite bude všetko inak.

 

A naše spoločné telo rástlo, Beatrice Ask. Prestali sme chodiť do mládežníckeho klubu, miesto mikiny sme si obliekli tmavý kabát, čiapku a šál. Prestali sme hrať basketbal a začali sme študovať ekonomiku na Obchodnom kolégiu v Štokholme. Jedného dňa sme stáli pre štokholmským Centrálnym štadiónom a čosi sme si zapisovali do notesa (napriek tomu, že sme študovali ekonomiku sme totiž tajne snívali o tom, že z nás bude spisovateľ).

 

Odrazu sa k nám sprava niekto priblížil, bol to statný muž s so slúchadlom. „Tak ako?“ Legitimoval nás a potom nám policajným hmatom nadvihol ruky a odviedol nás k antonu, kde sme museli počkať, kým mu potvrdia, že naozaj sme tí, za koho sa vydávame.

 

Zrejme sme zodpovedali dákemu opisu. Zrejme sme sa na niekoho podobali. Presedeli sme v policajnom aute dvadsať minút. Sami. Ale nie celkom sami. Pretože okolo prešlo aspoň sto ľudí. A pozerali sa na nás pohľadom, ktorý šepkal: „Aha. Zase jeden. Ďalší taký, čo svojim správaním absolútne potvrdzuje naše predsudky.“

 

Škoda, že ste v tom antone nemohli byť so mnou, Beatrice Ask. Ale Vy ste tam neboli. Sedel som tam sám. A díval som sa do očí všetkým okoloidúcim a snažil som sa im ukázať, že nie som vinný, že som len niekde stál a nejako som vyzeral. Ale je ťažké dokazovať nevinu, keď sedíte v antone.

 

Človek nemôže byť súčasťou komunity, keď tí, čo sú pri moci neustále predpokladajú, že ste Iný.
Po dvadsiatich minútach nás z policajného auta prepustili, bez ospravedlnenia, bez vysvetlenia. Povedali len: „Môžete ísť.“ A kým sa naše telo, napumpované adrenalínom vzďaľovalo z tohto miesta, v mozgu nám preblesla myšlienka: „Mal by som o tom napísať.“ Ale naše prsty vedeli, že sa to nestane. Pretože naše skúsenosti, Beatrice Ask, sú nič v porovnaní s tým, čo sa deje iným; naše telo vyrástlo na tejto strane colnice, naša mama je Švédka, naša realita je ako útulná izba plná vankúšov v porovnaní s tým, čo zažívajú ľudia, ktorí skutočne nemajú žiadnu moc, prostriedky ani doklady. Nehrozí nám deportácia. Neriskujeme, že nás zatvoria, ak sa vrátime. A s vedomím, že iní sú na tom oveľa horšie, sme zvolili mlčanie miesto slov, čas plynul až kým po rokoch nezaviedli program REVA, „zákonný a účinný implementačný projekt“. Policajti začali prehľadávať nákupné centrá, hliadkovali pred zdravotnými strediskami, kde sa starajú o ľudí bez dokladov, rodiny s deťmi narodenými vo Švédsku vykázali do krajín, kde tieto deti nikdy neboli a švédski občania museli ukazovať pasy, aby dokázali, že sem patria a istá ministerka spravodlivosti vyhlásila, že to nemá nič spoločné s rasovým profilovaním, ale že ide o čisto „osobný zážitok“. Takto vyzerá rutina moci. Každodenná prax násilia. Každý len vykonáva svoju prácu.  Ochrankári, policajti, colníci, policajti, ľudia.

 

Na tomto mieste ma prerušíte a poviete, „Ale čo je na tom také nepochopiteľné? Všetci musia dodržiavať zákony.“ A my odpovieme: „Ale čo keď zákon je protizákonný?“

A Vy poviete: „Je to len otázka priorít, nedisponujeme proste nekonečnými prostriedkami.“ A my odpovieme, „Ako to, že je vždy dosť peňazí na prenasledovanie tých, čo nemajú prostriedky, ale nikdy ich nie je dosť na obranu tých, čo prostriedky nemajú?“

A Vy poviete, „Ale ako môžeme poskytovať ďalekosiahle sociálne služby a súčasne prijímať všetkých?“ A tak prešľapujeme z nohy na nohu a odkašliavame si, pretože, pravdu povediac, na túto otázku nemáme jednoznačnú odpoveď. Vieme však, že človek nikdy nemôže byť ilegálny a že niečo treba spraviť s tým, že uniformy šíria neistotu a Zákon sa obracia proti vlastným občanom, a teraz už toho asi máte dosť, Beatrice Ask, snažíte sa vyjsť z nášho tela, tak isto ako Vy, čo toto čítate si teraz hovoríte, dosť už, stačilo, je to stále to isté dookola, o čo mu vlastne ide, a máte pravdu, nemá to konca kraja, riešenie neexistuje, núdzový východ neexistuje, všetko sa donekonečna opakuje, pretože štruktúry nezmiznú len preto, že odhlasujeme zrušenie programu REVA; REVA je logickým vyústením neustáleho mierneho utláčania, REVA žije našou neschopnosťou nanovo definovať našu ustálenú predstavu o sebe ako národe, a tak aj dnes večer vo fronte pred barom ľudia s tmavšou pokožkou zomknú rady, aby ich vyhadzovač nezastavil a ľudia budú aj zajtra používať priezviská svojich partnerov, aby ich nevyškrtli z poradovníka na byty a práve v tejto chvíli dáka úplne priemerná Švédka do žiadosti o zamestnanie napísala „NARODENÝ A VYCHOVANÝ VO ŠVÉDSKU“, pre istotu veľkými písmenami, pretože vie, čo sa inak stane. Všetci vieme, čo sa inak stane. Ale nikto s tým nič nerobí. Miesto toho sa zaoberáme pátraním po ľuďoch, ktorí dúfali, že u nás nájdu bezpečnosť, ktorú s takou hrdosťou zaručujeme (niektorým) našim občanom.  Naschvál píšem „my“, pretože my všetci sme súčasťou tohto spoločenského tela, tohto my.

 

Môžete ísť.

 

Zo švédčiny do angličtiny preložila Rachel Willson-Broyles. Z angličtiny preložila Julia Sherwood v rámci projektu, ktorým internetový literárny časopis Asymptote chce upozorniť na problémy rasového profilovania cez médiá čo najväčšieho počtu krajín.

Vysvetlivka

V roku 2009 švédska vláda v spolupráci s políciou a Švédskym výborom pre migráciu spustila Projekt REVA.  Tento program si kladie za cieľ urýchliť vybavovanie prípadov osôb, ktoré sa v Švédsku zdržujú ilegálne. Odkedy ho začali realizovať aj v Štokholme, polícia legitimuje každého, koho upodozrieva, že nemá legálne doklady. Napriek tomu, že policajti nesmú legitimovať ľudí výlučne na základe ich vzhľadu, ľudia sa začali sťažovať, že ich vypočúvali len preto, že “nevyzerajú švédsky”. Začali sa šíriť obavy, že polícia praktizuje rasové profilovanie, aby urýchlila deportácie. 

 

Pochopiteľne to vyvolalo veľké pobúrenie, no keď sa ministerky spravodlivosti Beatrice Ask v rozhlasovom rozhovore opýtali, či ju táto situácia neznepokojuje, odbila ich s tým, že to, čo ľudia pokladajú za rasové profilovanie je len otázka „osobnej skúsenosti“ a naznačila, že túto záležitosť nemieni ďalej riešiť.
Spisovateľ Jonas Hassen Khemiri na to zareagoval otvoreným listom, ktorý štokholmské noviny  Dagens Nyheter uverejnili 13.3.2013. List v priebehu jedného dňa prekonal rekord najčítanejšieho článku týchto novín v sociálnych médiách. V článku, ktorý o tom neskôr vyšiel v Dagens Nyheter sa píše, že list  toľkokrát

 

zdieľali na Twitteri , že sa musel dostať ku každému Švédovi, ktorý používa Twitter. Dnes je to najzdieľanejší text  švédskych dejín.

—Rachel Willson-Broyles (prekladateľka zo švédštiny do angličtiny)

 

 

Jonas Hassen Khemiri (1978) je švédsky prozaik a dramatik. Napísal tri romány a šesť divadelných hier. Jeho diela boli preložené do viac ako pätnástich jazykov a jeho hry uviedlo viac ako 40 divadiel na celom svete.  Jeho prvý román One Eye Red získal cenu Borås Tidning za najlepší literárny debut. Jeho druhý román Montecore bol ocenený niekoľkými cenami, okrem iného Cenou švédskeho rozhlasu za najlepší román roku.  Jeho hru Invasion!  z roku 2011 uviedli v New Yorku a Khemiri za ňu získal cenu Village Voice Obie Award za drámu.   

 

 

Liga za ľudské práva “sieťuje” odborníkov na integráciu cudzincov v SR a ČR

IMG_6298

Liga za ľudské práva od marca 2013 realizuje vďaka prostriedkom Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín pilotný projekt, ktorého cieľom je nadviazanie na predchádzajúcu činnosť Fóra Integrácie a vytvorenie platformy pre získavanie a výmenu dobrých praktík zo zahraničia a vzájomné zdieľanie získaných poznatkov medzi aktérmi aktívne pôsobiacimi na poli integrácie.

Dôvodom pre vytvorenie tejto iniciatívy bolo, že zahraničná migrácia je na Slovensku témou, ktorej sa venuje len vymedzený okruh odborníkov zo štátnych, medzivládnych a mimovládnych inštitúcii. Verejná diskusia o migrácii prakticky neexistuje, pričom ani médiá nenachádzajú v tejto oblasti veľa priestoru na realizáciu. Následkom takejto komunikačnej nedostatočnosti je slabá podpora verejnosti pre opatrenia prijímané na politickej úrovni ako aj zaostávanie v konkurencii schopnosti Slovenskej republiky voči susedským krajinám pokiaľ ide o efektívne využívanie prínosov migrácie prostredníctvom cielených politík.

Aj z tohto dôvodu považujeme za nevyhnutné viac komunikovať nielen na odbornej úrovni, ale aj voči verejnosti témy, ktoré považujeme za kľúčové.

Prvé stretnutie platformy sa uskutočnilo počas konania festivalu [fjúžn] dňa 22. apríla 2013 v Bratislave pod názvom Slovensko-český pracovný seminár o promigračnom aktivizme. Seminár zorganizovali tri mimovládne organizácie – Nadácia Milana Šimečku, Liga za ľudské práva a Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) a podujatia sa zúčastnili kolegovia z Inštitútu pre verejné otázky (IVO), Local Media Institute, Ústavu sociálnych štúdií a liečebnej pedagogiky PdF UK a občianskeho združenia Marginál, a kolegovia z Českej republiky, z Konsorcia nevládních organizací pracujících s migranty v ČR, Sdružení pro integraci a migraci, Asociace pro právní otázky imigrace, Organizace pro pomoc uprchlíkům (OPU), Člověk v tísni a Poradna pro občanství/Občanská a lidská práva. Prediskutovali sme rôzne nástroje imigračného aktivizmu a komunikačné stratégie, súčasné legislatívne trendy v Česku a Slovensku a plány do budúcnosti.

Pripravujeme ďalej 3 odborné Fóra integrácie, ktoré v širšom kruhu prediskutujú nasledovné témy:

  1. Prínosy a pozitíva migrácie a integrácie pre krajinu a jednotlivcov (koniec júna 2013)
  2. Reakcia verejných politík na prínosy migrácie a integrácie (koniec septembra 2013)
  3. Skúsenosti s komunikáciou témy migrácie a integrácie smerom k verejnosti (január 2014)

Ostaňte naladení pre zaujímavé články a informácie z podujatí, ktoré budeme postupne publikovať!

 

 

Osoby bez štátnej príslušnosti – neviditeľné životy a cesta von z bludného kruhu

EIF logo

Autorka, Alexandra Malangone, sa v článku venuje otázkam osôb, ktoré nie sú občanmi žiadnej krajiny, následkom čoho žijú v právnom “limbe”. Často nemajú prístup k základným ľudským právam. Nemôžu pracovať, nemajú garantovaný prístup k lekárskej starostlivosti, sociálnej podpore, vzdelaniu, často strádajú a sú ľahko vykorisťovateľní. Cieľom článku je upozorniť na situáciu osôb bez štátnej príslušnosti žijúcich v Slovenskej republike, poukázať na zistenia a problémy týkajúce sa ich postavenia u nás, ako aj na závažné humanitárne následky toho, čo pre týchto ľudí znamená absencia riešenia zo strany štátnych orgánov, a tiež navrhnúť odporúčania na systémové zlepšenie ich postavenia.

Napriek existencii medzinárodného systému na predchádzanie apolitizmu a na ochranu osôb bez štátnej príslušnosti v podobe viacerých Dohovorov prijatých či už na úrovni OSN, alebo rôznych regionálnych fórach, na svete stále žije odhadom okolo jedenásť miliónov osôb bez občianstva a teda aj bez ochrany a bez občianskych a politických práv. Ani ochrana a garancia práv, ktoré predpokladá Dohovor o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti, im nie je vo väčšine štátov poskytovaná v súlade so všetkými záväzkami z neho vyplývajúcimi, a úroveň im poskytovanej ochrany je nedostačujúca. Súčasný režim dostupný pre osoby bez štátnej príslušnosti, ktoré zároveň nie sú utečencami, v mnohých krajinách vrátane Slovenska vykazuje vážne nedostatky. Ide najmä o všeobecný postoj štátov, ktoré v prevažnej miere považujú túto problematiku za sekundárnu a málo významnú, a osobám bez občianstva, ktoré sa ocitnú na ich území ponúkajú zväčša dočasné a neadekvátne formy ochrany, ktoré nemajú tendenciu trvalým spôsobom riešiť ich problémy.

Zmeny hraníc štátov, odopretie alebo pozbavenie štátneho občianstva v snahe vylúčiť alebo marginalizovať nepopulárne rasové, náboženské, alebo etnické menšiny, a pod vedie k situácii, že milióny ľudí na celom svete prišli o, alebo nikdy nenadobudli štátne občianstvo svojej krajiny pôvodu. V posledných 20-tich rokoch bol stále rastúci počet osôb pozbavených občianstva, alebo im nebolo umožnené občianstvo získať.

Apolitizmus je preto vysoko komplexná právna a často aj politická problematika s neúmerným dopadom predovšetkým na ženy, deti, a etnicky zmiešané rodiny. Má vážne humanitárne dôsledky pre tých, ktorých sa týka, vrátane absencie právnej ochrany, absencie práva zúčastňovať sa politického diania, úbohých pracovných príležitostí, chudoby, len veľmi obmedzených možností vlastniť majetok, cestovných obmedzení, sociálneho vylúčenia, sexuálneho a fyzického násilia, a neadekvátneho prístupu k zdravotnej starostlivosti a ku vzdelaniu.[1]

Skupina osôb bez štátnej príslušnosti žijúcich v Slovenskej republike, s ktorou v rámci svojich aktivít prišla do kontaktu Liga za ľudské práva predstavuje dvadsaťtri klientov z rôznych krajín pôvodu (Palestína, Maroko, Moldavsko, bývalý ZSSR, Turecko, Sýria, Vietnam, Ukrajina, Kuvajt, Pakistan, Srbsko/RF a USA). Partnerské organizácie Ligy za ľudské práva identifikovali apolitizmus v prípade IOM u svojich piatich klientov (Bangladéš, Maroko, Ruská federácia, Arménsko), a v prípade Slovenskej humanitnej rady tiež u piatich klientov (Gruzínsko, Sýria, Tadžikistan). Jedná sa o relatívne nízky počet cudzincov bez občianstva v porovnaní s inými cudzincami na našom území. Aj to môže prestavovať jeden z dôvodov, prečo sa jedná o tému na okraji záujmu, kde prevláda nízka informovanosť medzi relevantnými aktérmi. Doposiaľ bola situácia osôb bez štátnej príslušnosti v SR predmetom výskumu iba v rámci jednej komparatívnej správy „Forgotten without the reason (2007)“ publikovanej Maďarským helsinským výborom. Následne sa bližšiemu výskumu tejto problematiky intenzívne venovala Liga za ľudské práva v období od októbra 2012 do marca 2013 pod záštitou UNHCR, keďže osoby bez štátnej príslušnosti patria do skupiny osôb, na ktoré sa vzťahuje mandát Vysokého komisára OSN pre utečencov.

Právny rámec ochrany osôb bez štátnej príslušnosti je na Slovensku vymedzený prostredníctvom:

  • Dohovoru OSN o postavení osôb bez občianstva z r. 1954
  • Dohovoru OSN o redukovaní počtu osôb bez štátnej príslušnosti z r. 1961, pri ktorom si Slovenská republika aplikovala jednu výhradu, ( a síce, že cestovný doklad bude vydaný len tej osobe bez občianstva, ktorá má udelený trvalý/dlhodobý pobyt v SR)
  • Zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
  • Zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle
  • Zákona č. 40/1993 Z. z. o štátnom občianstve

V období od roku 2006-2012, bol v Slovenskej republike udelený tolerovaný pobyt 39 osobám bez štátneho občianstva a 19 osobám s nezisteným občianstvom. Tento typ pobytu je pre osoby bez občianstva len dočasným riešením.  Paragraf 58 (1) a) a c) Zákona o pobyte cudzincov ustanovuje, že “policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie je dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12 písm. b),

 

a) ak je prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 81,

c) ak jeho vycestovanie nie je možné a jeho zaistenie nie je účelné

 

Keďže v súlade s článkom 81 (3) Zákona o pobyte cudzincov osobu bez štátnej príslušnosti možno administratívne vyhostiť len vtedy, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia podľa odsekov 1 a 2, apolitizmus ako taký predstavuje prekážku administratívneho vyhostenia, pretože osobu možno vyhostiť len do štátu, ktorého je občanom. Konanie o vyhostení je pritom veľmi často prvým konaním, v ktorom sa zistí, že človek môže byť bez občianstva. Samotné konanie o vyhostení znamená, že na realizáciu jeho účelu existuje inštitút zaistenia, ktoré predstavuje výrazný zásah do osobnej slobody človeka, a môže byť traumatizujúcim zážitkom, najmä ak je opakované.

V Slovenskej republike absentuje ochranný rámec pre osoby fakticky bez občianstva (tzv. de facto stateless) resp. „nevyhostiteľné osoby“, čo zvyšuje riziko ich opakovaného zaistenia za účelom vyhostenia, ktoré je neúspešné. V prípade zotrvania na tolerovanom pobyte, pre osoby či už de jure alebo de facto bez občianstva chýba možnosť zdravotného poistenia a možnosť pracovať, čo ich privádza do bludného kruhu zraniteľnosti a sociálneho vylúčenia. Taktiež, v prípade identifikácie osôb bez občianstva neexistujú osobitné integračné schémy, čo je o to alarmujúcejšie, že v priebehu výskumu boli identifikované osoby bez občianstva, ktoré sa nachádzajú v SR desaťročia bez toho, aby bola ich situácia vyriešená.

Predovšetkým však na Slovensku neexistuje samostatné konanie, v ktorom by bolo zisťované a preukazované, že konkrétna osoba je bez občianstva. Je preto kľúčové, aby bol do slovenského právneho poriadku (či už správneho alebo súdneho) zavedený účinný mechanizmus určovania postavenia osoby bez štátneho občianstva v rámci jednotlivých relevantných konaní, vrátane možnosti začať osobitné konanie o určenie postavenia osoby bez štátneho občianstva.

Pokiaľ ide o trvalé riešenie, jednu alternatívu predstavuje trvalý pobyt na neobmedzený čas (Zákon o pobyte cudzincov § 46 ods. 2 písm. b.):

„Ministerstvo vnútra môže udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas aj bez splnenia podmienok ustanovených v tomto zákone, osobe bez štátnej príslušnosti.“

Problematickou je však distribúcia dôkazného bremena, keďže tá leží na osobe, ktorá tvrdí, že je bez občianstva, a ktorá podľa ustanovenia § 46 ods. 3 Zákona o pobyte cudzincov musí preukázať, že:

„ Osoba bez štátnej príslušnosti je osoba, ktorú žiadny štát podľa svojich zákonov nepovažuje za svojho občana. Na preukázanie tejto skutočnosti postačuje, ak preukáže, že nemá štátnu príslušnosť štátu,

  • a) v ktorom sa narodila,
  • b) v ktorom mala svoje predchádzajúce bydlisko alebo pobyt a
  • c) ktorého štátne občianstvo majú jej rodičia a ostatní rodinní príslušníci“

Zaobstaranie si potrebných dokumentov preukazujúcich, že osoba skutočne nie je občanom svojej krajiny pôvodu je v drvivej väčšine prípadov mimoriadne komplikované, finančne náročné a nerealizovateľné, najmä pre osoby, ktoré v krajine pôvodu dlhodobo nemajú už žiadne väzby. V praxi sa tiež vyžaduje preukázanie ubytovania na Slovensku, čo je na jednej strane pochopiteľné, avšak na druhej strane to pre osoby, ktoré z dôvodu ich neexistujúceho právneho statusu nemajú jedno trvalé ubytovanie predstavuje vážnu prekážku. V období rokov 2006-2012 bolo udelených spolu dvadsať trvalých pobytov osobám bez štátneho občianstva a žiaden trvalý pobyt osobám s nezisteným občianstvom.

Ďalšie trvalé riešenie pre tieto osoby by mohol predstavovať inštitút azylu podľa § 8 Zákon o azyle č. 480/2002 Z.z, alebo tzv. ústavný azyl – písm. b) , ako aj dočasné riešenie v podobe doplnkovej ochrany, avšak len v prípadoch prenasledovania alebo vážneho bezprávia v krajine pôvodu. Akokoľvek, mala by byť zvážená možnosť udeľovať osobám bez štátneho občianstva azyl z humanitných dôvodov, ak nespĺňajú podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle (de lege ferenda: aj keď o to výslovne nepožiadajú).

Najvyššiu formu ochrany, a to naturalizáciu, upravuje pre osoby bez štátneho občianstva Zákon č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve (§ 7 ods. 2 písm. h.):

„Žiadateľovi, ktorý má na území Slovenskej republiky povolený pobyt, možno udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky uvedenej v odseku 1 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak, ak je bez štátnej príslušnosti a má na území Slovenskej republiky nepretržitý pobyt najmenej tri roky bezprostredne predchádzajúce podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky.“  V rozmedzí rokov 1993 – 2012, bolo udelené občianstvo Slovenskej republiky 78 osobám bez štátneho občianstva a 35 osobám s nezisteným štátnym občianstvom.

S cieľom zmierniť vážne humanitárne následky, ktoré apolitizmus v sebe nesie pre osoby, ktoré nie sú občanom žiadnej krajiny a zabezpečiť im prístup k základným ľudským právam a ľudskej dôstojnosti navrhujeme:

  • Zavedenie účinného mechanizmu určovania postavenia osoby bez štátneho občianstva v rámci jednotlivých relevantných konaní, vrátane možnosti začať osobitné konanie o určenie postavenia osoby bez štátneho občianstva do slovenského právneho poriadku (správne alebo súdne).
  • Uplatňovanie „ochranného prístupu“ ako v prípade žiadateľov o medzinárodnú ochranu a preto by správnym orgánom, ktorý bude v takomto konaní rozhodovať mal by civilný, a nie policajný orgán. (rozšírenie Zákona o štátnom občianstve, alebo resp. Zákona o azyle.)
    • Rozloženie dôkazného bremena medzi žiadateľa a správny orgán, vrátane spolupráce medzi žiadateľom a správnym orgánom.
    • Garantovanie práva na tlmočenie, povinný pohovor, právo na právnu pomoc, právo na kontakt s mimovládnymi organizáciami a zapojenie UNHCR do konania o postavenie osoby bez štátneho občianstva
    • Garantovanie oprávnenosti pobytu počas konania, rovnako ako v prípade žiadateľov o azyl, počas azylového konania, vrátane možnosti vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov a ďalších oprávnení
    • Garantovanie práva na opravný prostriedok a možnosť súdneho prieskumu rozhodnutia.
    • Zahrnutie osôb, ktoré sú fakticky bez štátneho občianstva (de facto stateless), medzi osoby, na ktoré sa vzťahujú navrhované ustanovenia
    • Zlepšenie evidencie osôb bez štátneho občianstva vrátane jednotného uvádzania štátnej príslušnosti v rámci konania (dbať na jednotné vykazovanie štátnej príslušnosti).

Odporúčania pre ÚHCP P PZ 

Odporúčania pre identifikáciu osôb bez štátneho občianstva:

  • Zahrnutie osôb fakticky bez štátneho občianstva (tzv. „nevyhostiteľné osoby“) medzi osoby, ktoré sa považujú za osoby bez štátneho občianstva.
  • Zavedenie účinného mechanizmu identifikácie osôb bez štátneho občianstva s cieľom vyhnúť sa konaniu o vyhostení a prípadnému zaisteniu (t.j. metódy prvotného screeningu, indikátory, nezáväzné zoznamy krajín, z ktorých najčastejšie pochádzajú osoby bez štátnej príslušnosti a pod., a to v spolupráci s UNHCR/MVO, Migračným úradom MV SR, Odborom štátneho občianstva MV SR, a pod)
  • V prípade, ak je začaté konanie o vyhostení počas ktorého vznikne pochybnosť, či má osoba štátne občianstvo, a či je možné ju vyhostiť, bezodkladne zastaviť toto konanie a udeliť osobe tolerovaný pobyt (v tomto štádiu môže byť osoba označená za osobu s nezisteným štátnym občianstvom), kým sa nepreukáže, či ide o osobu bez štátneho občianstva.
  • Počas zisťovania, či má osoba štátne občianstvo, mala by takáto osoba mať udelený tolerovaný pobyt (ak nemá iný typ pobytu) až do času overenia tejto skutočnosti. V súlade s ochranným princípom, počas tolerovaného pobytu by tieto osoby mali mať možnosť vstupovať do pracovnoprávnych vzťahov

Odporúčania k udeleniu trvalého pobytu na neobmedzený čas osobe bez štátneho občianstva: 

  • V prípade, ak sa preukáže, že ide o osobu bez štátneho občianstva (de facto aj de jure), každá osoba bez štátneho občianstva by mala získať trvalý pobyt, bez splnenia ďalších podmienok.
  • Dôkazné bremeno by malo byť rozdelené medzi rozhodujúci orgán a účastníka konania, vrátane využitia poznatkov z predchádzajúcich konaní, možností na získanie informácií o krajine pôvodu, prílišnej legislatíve krajiny pôvodu, vstupu UNHCR/MVO do konania, práva na tlmočenie a práva na bezplatnú právnu pomoc

Odporúčania pre Migračný úrad

  • Zvážiť možnosť udeľovať osobám bez štátneho občianstva azyl z humanitných dôvodov, ak nespĺňajú podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle (de lege ferenda: aj keď o to výslovne nepožiada).
  • Zlepšiť identifikáciu osôb bez štátneho občianstva v rámci azylového konania, vrátane osôb fakticky bez občianstva (napr. počas pohovoru môže nastať situácia, ktorá naznačuje, že osoba nemá štátne občianstvo, ktoré deklaruje, že má) – rovnako, ako v prípade ÚHCP (indikátory, zoznam krajín a pod.)

Odporúčania pre Odbor štátneho občianstva MV SR

  • Skrátiť lehotu na rozhodovanie o udelení štátneho občianstva v prípade osôb bez štátneho občianstva.
  • Udeľovať osobám bez štátneho občianstva občianstvo bez uloženia poplatkovej povinnosti.

Odporúčania pre MVO a UNHCR

  • Realizovať tréningy pre zamestnancov MVO s cieľom zlepšenie identifikácie osôb bez občianstva a zvolenia vhodného postupu pri poskytovaní pomoci.
  • Realizovať kampane na zvyšovanie informovanosti o potrebách a právach osôb bez občianstva.
  • Realizovať informačné kampane zamerané na osoby bez štátneho občianstva v súvislosti s využitím zákonných možností pre úpravu pobytu.

 

Alexandra Malangone

Liga za ľudské práva, o.z.

 

Článok bol pripravený v rámci projektu „„Fórum integrácie – platforma pre otvorený dialóg o migrácii a integrácii cudzincov“

Projekt je financovaný Európskou úniou z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín Solidarita pri riadení migračných tokov

 



[1] Refugees International, Lives on Hold: The Human Cost of Statelessness, časť Executive Summary

 

 

WWW.INTEGRATION.SK – Copyright 2011