Blog

Východo-Európania skúmajú možnosti účasti cudzincov na politickom živote

image_1-001

 

Na začiatku septembra 2014 sa v Berlíne konal vzdelávací seminár pre odborníkov z 9 európskych krajín (Česká republika, Slovensko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Slovinsko, Maďarsko a Rumunsko). Podujatia sa zúčastnili odborníci zo štátnej správy a samosprávy, aktívni členovia cudzineckých komunít a zástupcovia mimovládnych organizácií. Za Slovensko sa podujatia na pozvanie slovenského partnera projektu, Ligy za ľudské práva, zúčastnila zástupkyňa Združenia miest a obcí (ZMOS) a riaditeľ Afrického Kultúrneho, Informačného a Integračného Centra.

Témou stretnutia bol o.i. pohľad na organizáciu poradných orgánov pre migrantov v Nemecku.

 

 

 

 

 

 

 

 

V rámci projektu “Podpora politickej účasti a zapojenie prisťahovalcov v 9 krajinách strednej a východnej EÚ”, sa skupina odborníkov zúčastnila na viacerých zaujímavých podujatiach organizovaných inštitúciou Arbeiter-Wohlfahrt (AWO) v spolupráci s Českou Organizací pro pomoc uprchlíkům (OPU). Zúčastnení zástupcovia jednotlivých krajín tiež mohli porovnať úroveň zapojenia prisťahovalcov do verejného života prostredníctvom poradných orgánov vo svojich krajinách a ostatných krajinách zapojených do tohto projektu. Nemecká organizácia AWO prezentovala fungovanie poradných orgánov migrantov a možnosť účasti prisťahovalcov na rozhodovacích procesoch v Nemecku. Účastníci mali možnosť stretnúť sa a diskutovať aj s politikmi, ktorí zastupujú migrantov v poradných orgánoch a parlamente.

V čase, keď je fenomén migrácie natoľko aktuálny a všadeprítomný, keď sa ročne prisťahuje do Európskej únie 3 milióny ľudí a 2 milióny sa z nej vysťahujú, zdá sa byť vyhradzovanie práva politickej účasti na chode spoločnosti iba pre občanov krajín EÚ – prežitkom. Politickou účasťou sa rozumie predovšetkým aktívne a pasívne volebné právo (právo voliť v samosprávnych voľbách), možnosť byť členom politickej strany a zapojenie cudzincov do poradných orgánov pre práva migrantov. Aktívne zapojenie prisťahovalcov do spoločenského diania má pritom preukázateľne pozitívny vplyv na motiváciu cudzincov integrovať sa do spoločnosti (stotožnenie sa s demokratickými princípmi krajiny, dobré skúsenosti s ovplyvňovaním diania na lokálnej úrovni, kontakt s majoritou a pod.) ako aj pre samotnú spoločnosť (lepšie pochopenie problémov, s ktorými sa cudzinci stretávajú, odstraňovanie predsudkov, predchádzanie negatívnym javom ako je vznik sociálne vylúčených lokalít a pod.).

Výsledky a skúsenosti z tejto študijnej návštevy budú poskytnuté zodpovedným osobám v štátnej správe a v nasledujúcich týždňoch bude prebiehať advokačná fáza projektu zameraná na zviditeľnenie otázky zapojenia cudzincov do poradných orgánov na miestnej alebo národnej úrovni, ktoré by sa mali venovať otázkam týkajúcim sa inklúzie cudzincov a ktorých súčasťou by boli aj cudzinci samotní.

Spolufinancované z prostriedkov Európskej Únie

  Co-funded by the European Union

Život bez štátnej príslušnosti

number_n

„Veľa krát som bol na cudzineckej polícii, ani to neviem spočítať. Predvedený na policajnú stanicu som bol možno 25 krát, zaistený som bol 6 či 7 krát. Ak by som mal kópiu všetkých dokumentov, ktoré o mne polícia má, trávili by sme ich čítaním aj týždeň.“

(Klient pôvodom z Kosova s udeleným tolerovaným pobytom, na Slovensku žije viac ako 20 rokov)

Časté kontroly a výsluchy, opakované a predlžované zaistenie, pravidelné návštevy na cudzineckej polícii spojené s dlhými hodinami čakania od piatej ráno za účelom podania žiadosti o predĺženie tolerovaného pobytu, strach z vyhostenia a opätovnej „rekreácie“ v útvare policajného zaistenia, to je každodenná realita viacerých klientov, ktorí vyhľadajú našu pomoc a právnu radu. Keď sú prepustení z útvaru policajného zaistenia, kde niektorí strávili aj jeden a pol roka, a je im udelený tolerovaný pobyt chvíľku sa tešia, pretože majú, často po mnohých rokoch, oprávnený pobyt. Veľmi rýchlo však z tejto radosti vytriezvejú, keď si uvedomia, že tolerovaný pobyt udelený z dôvodu, že ich vycestovanie nie je možné a zaistenie nie je účelné, im nedáva možnosť žiť normálny život. Predovšetkým, nemajú právo legálne pracovať, a teda buď sa živia odpadkami a žijú na ulici, alebo vykonávajú podradné práce „na čierno“, kde často dochádza k ich vykorisťovaniu. Navyše štát touto nelogickou a nehumánnou právnou úpravou prichádza o financie vo forme daní a podporuje nelegálne zamestnávanie. Pokiaľ ide o dávky zo systému sociálnej starostlivosti, osoby s tolerovaným pobytom majú nárok len na dávku v hmotnej núdzi, t.j. cca 60 eur mesačne, čo nestačí ani na ubytovanie v trošku lepšej ubytovni pre bezdomovcov. Ak teda nechcú porušovať zákon, a ani pracovať v nedôstojných podmienkach, majú problém prežiť.

„Chcem len pracovať. Prečo mi nedajú taký pobyt, aby som mohol pracovať? Nútia ma pracovať nelegálne. Som unavený. Musím vykonávať náročnú manuálnu prácu na stavbách. Často mi nezaplatia a ja sa ani nemôžem sťažovať.  Moje telo trpí a ja už nevládzem. Toto nie je život.“

(Klient pôvodom z Ukrajiny s udeleným tolerovaným pobytom, žije na Slovensku viac ako 15 rokov, družka a maloletý syn sú občanmi SR)

Keď človek nemá potrebné doklady ani prácu, vedie to k ďalším závažným dôsledkom. Nemá čo jesť, nemá kde bývať, nemá zdravotné poistenie, nemôže študovať, nemôže uzavrieť manželstvo, nevie sa postarať o deti… dopad na súkromný a rodinný život, na česť a dôstojnosť človeka je katastrofálny.

„Vzali mi deti, pretože som nebola schopná sa o ne starať. Ale ako som sa o ne mala starať, keď som nemala právo pracovať? Keď nemôžem pracovať, ako mám platiť ubytovanie pre seba a svoje deti? Ako mám zarábať, ak sa nechcem predávať? Keď súd rozhodol, že mi vezme deti, bola som práve v zaistení, pretože polícia ma chcela zo Slovenska vyhostiť. Nebola som ani prítomná na pojednávaní. O rozhodnutí súdu som sa dozvedela až po prepustení zo zaistenia. Chcem svoje deti späť.“

Anastazia sa narodila v bývalej Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike (USSR) a následne žila v Moldavskej sovietskej socialistickej republike (MSSR), odkiaľ ušla na Slovensko po vytvorení samostatného moldavského štátu v roku 1991. V Podnestersku, separatistickom regióne Moldavska, kde žila, vypukla občianska vojna, vychádzať do ulíc bolo nebezpečné a prišla o prácu. Spolu s ďalšími desiatimi dievčatami sa rozhodla „cez agentúru“ si vybaviť cestu na Slovensko, kde mala prisľúbenú prácu šičky. Prísľub sa nenaplnil, išlo o obchod s peknými mladými dievčatami a tak sa začalo jej 20 rokov utrpenia na Slovensku. Život na ulici, odobratie detí, zdravotné problémy bez lekárskeho ošetrenia, beznádej, strata hrdosti, len tma na konci tunela. Opakované pokusy o vyhostenie zlyhali, ani Moldavsko ani Ukrajina ju neuznali ako svoju občianku. Pokus o získanie azylu z humanitných dôvodov. Slepá dôvera, že inštitúcia rozhodujúca o osudoch utečencov by snáď v sebe mohla mať štipku humanity. Ale bol to naivný omyl, ľudskosť v azylovom konaní zrejme nemá svoje dôležité miesto.

Nový zákon o pobyte cudzincov (č. 404/2011 Z. z.) účinný od 1.1.2012 priniesol sotva badateľné svetielko nádeje do tmavého tunela. Podľa § 46 ods. 2 písm. b) nového zákona dostalo ministerstvo možnosť udeliť trvalý pobyt na neobmedzený čas osobe bez štátnej príslušnosti aj bez splnenia podmienok stanovených v zákone. Zároveň však § 46 ods. 3 zakotvil povinnosť preukázať, že žiadateľ o tento druh pobytu nemá štátnu príslušnosť a) štátu, v ktorom sa narodil, b) štátu, v ktorom mal svoje predchádzajúce bydlisko alebo pobyt, a c) štátu, ktorého štátne občianstvo majú jeho rodičia a ostatní rodinní príslušníci. Bremeno dôkazu leží výlučne na žiadateľovi, ktorý musí preukázať, že je skutočne osobou bez štátnej príslušnosti. V prípade Anastazie sa to nakoniec podarilo. Cudzinecká polícia ju uznala za osobu bez štátnej príslušnosti a udelila jej trvalý pobyt. Tým dostala šancu začať žiť plnohodnotný život. Ale nie je už neskoro? Z dvadsaťročného dievčaťa plného snov a ideálov, ktoré prišlo do Európy hľadajúc bezpečný a pokojný život sa stala zničená štyridsiatnička, ktorej sa dlhé roky utrpenia vpísali nielen do tváre, ale aj do duše. Cesta z dna bude ťažká, ale držíme jej palce.

Klientov, ktorí žijú na Slovensku desiatky rokov bez dokladov a bez možnosti vycestovať máme viacero. Ich osudy sú podobne bolestné ako je osud Anastazie. Nemôžu sa vrátiť domov, ale ani Slovensko ich nechce. Napriek tomu, že mnohí z nich sa plne začlenili do spoločnosti, ovládajú slovenčinu už lepšie ako ich rodný jazyk, majú tu partnerov/partnerky, niektorí majú deti, ktoré sú slovenskými občanmi. Keď už cudzinecká polícia nevie čo s nimi a nedokáže ich vyhostiť, tak ich na našom území začne „tolerovať“. Tolerovať znamená, že ich prítomnosť na našom území je štátom „akceptovaná“ (veď čo už s nimi keď ich žiadna iná krajina nechce prijať), ale ich aktivity akceptované nie sú. Najlepšie by bolo keby sa stali neviditeľnými. A ak im zákonom sťažíme život najviac ako sa dá, možno to psychicky (alebo fyzicky – ulica, hlad, zima) nezvládnu a ak nezomrú, tak odtiaľto odídu hľadať svoj kúsok „domoviny“ niekam inam. Veď aj cudzinecký pas, ktorý im Slovenská republika vydáva slúži len na vycestovanie zo SR, ale nie na návrat. Je to jednosmerný lístok za hranice tejto slušnej humánnej krajiny rešpektujúcej zákony a ľudskú dôstojnosť (poznámka: „zákon“ nerovná sa ľudské práva a pojem „ľudská dôstojnosť“ nezahŕňa dôstojnosť osôb bez dokladov).

Mnohí z týchto ľudí sú, rovnako ako Anastazia, osobami bez štátnej príslušnosti. Niektorí o tom vedia, iní nie; veď často ani nerozumejú čo znamená „mať štátnu príslušnosť“. Skutočnosť, že nemajú štátne občianstvo žiadnej krajiny často zistia až po opakovaných zaisteniach a neúspešných pokusoch cudzineckej polície o ich vyhostenie.

„Ja neviem aké je moje občianstvo. Keď sa ma na polícii spýtali na moju štátnu príslušnosť, povedala som „moldavská“, pretože som prišla z Moldavska. Myslela som si, že občianstvo znamená „odkiaľ pochádzam“. Ale ja som sa narodila na Ukrajine. Tak možno mám ukrajinské občianstvo? Neviem. Čo presne znamená „štátna príslušnosť“?

(Anastazia)

Slovenská republika je signatárom Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátneho občianstva z roku 1954, v ktorom sa zaručila garantovať osobám bez štátneho občianstva určitý minimálny štandard práv (ide o práva týkajúce sa ich osobného postavenia, pobytu, dokladov, vzdelania, a pod.). Osoby bez štátnej príslušnosti nachádzajúce sa v postavení cudzincov s udeleným tolerovaným pobytom alebo dokonca v postavení osôb bez pobytu čeliacich vyhosteniu do „domovskej“ krajiny, ktorá v skutočnosti neexistuje, nemajú vytvorené podmienky a ani možnosť využívať práva, ktoré im Dohovor garantuje. Slovenská republika tak vo vzťahu k týmto osobám porušuje svoje záväzky. Prijatie nového zákona o pobyte cudzincov obsahujúceho ustanovenie, ktoré umožňuje osobám bez štátnej príslušnosti požiadať o udelenie trvalého pobytu na neobmedzený čas, je prvým krôčikom v smere zvýšenia ochrany týchto osôb.

Napriek tomuto pozitívnemu a vítanému kroku, ktorý umožňuje získanie trvalého pobytu aspoň tým  z nich, ktorí vedia svoj stav bez štátnej príslušnosti preukázať, ďalšie legislatívne zmeny sú nevyhnutné. Mnohé osoby bez občianstva nemajú možnosť predložiť písomné dôkazy o tom, že ich žiaden zo (zákonom stanovených) štátov nepovažuje za svojich občanov. V Lige za ľudské práva sme presvedčení, že k zvýšenej ochrane osôb bez štátnej príslušnosti by prispelo zavedenie konania na identifikáciu osôb bez štátnej príslušnosti. Takéto konanie existuje vo viacerých európskych krajinách, ako napr. v Španielsku, Francúzsku, Taliansku, Spojenom kráľovstve či v susednom Maďarsku. Konanie umožňuje štátom identifikovať osoby bez štátnej príslušnosti nachádzajúce sa na ich území, aby im tak následne boli schopné garantovať náležité právne postavenie a práva vyplávajúce z Dohovoru. Slovenská republika by sa mohla inšpirovať už existujúcou právnou úpravou takéhoto konania v iných štátoch a zavedením konania do našej právnej úpravy sa tak posunúť o krok ďalej v ochrane práv osôb bez občianstva.

Štatistiky (aj keď veľmi nedokonalé a nekonzistentné), ako aj naše skúsenosti ukazujú, že počet osôb bez štátnej príslušnosti na Slovensku je pomerne malý (išlo by zrejme o niekoľko desiatok osôb ročne) v porovnaní s inými kategóriami cudzincov. Avšak prekážky, ktorým títo ľudia čelia a krutý dopad, ktorý má neisté právne postavenie na ich život, by nemali byť ignorované, iba preto, že nejde o závratné počty osôb.

Z uvedených dôvodov sme sa rozhodli zapojiť do kampane Európskej siete na ochranu osôb bez štátnej príslušnosti (European Network on Statelessness), ktorej súčasťou je petícia vyzývajúca na zavedenie konania na identifikáciu osôb bez štátnej príslušnosti vo všetkých európskych krajinách. V Európe žije odhadom 600 000 osôb bez štátnej príslušnosti.

Ak chcete aj Vy pomôcť osobám bez štátnej príslušnosti môžete tak urobiť online podpísaním petície (www.hrl.sk), ktorá bude predložená európskym lídrom v Bruseli v deň vyvrcholenia kampane 14.10.2014. Od podpísania Dohovoru o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti uplynulo 60 rokov, je najvyšší čas zaručiť osobám bez štátneho občianstva práva, ktoré im Dohovor garantuje.

Právnu pomoc sme osobám bez štátnej príslušnosti schopní v Lige za ľudské práva poskytovať vďaka projektu „Právna poradňa pre pobyt a občianstvo 4“ podporeného z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, program Solidarita pri riadení migračných tokov. Tento článok vznikol v rámci uvedeného projektu. Názory prezentované v článku sú výlučne názormi autorky. Európska komisia nezodpovedá za obsah a akékoľvek použitie informácií obsiahnutých v tomto článku.

 

Autorka: Katarína Fajnorová, právnička OZ Liga za ľudské práva

Odlúčené deti – malí utečenci na Slovensku

saska

Odlúčené dieťa, alebo maloletý bez sprievodu (legislatívny pojem), je dieťa (osoba do 18 rokov), ktoré nie je štátnym občanom Slovenska a na našom území sa nájde bez sprievodu rodičov alebo zákonných zástupcov. V anglickej terminológii sa takéto dieťa nazýva „separated child“, alebo „unaccompanied minor“.

Autorka sa v článku pokúša zodpovedať otázky – Kto sú tieto deti? Ako sa k nám dostanú? Odkiaľ prichádzaju? Kde sú ich rodičia?

Maloletí bez sprievodu na Slovensku

Ide o deti, ktoré prichádzajú najmä z Afganistanu, Somálska, Čečenska, Eritrey, Moldavska, Gruzínska, Vietnamu, Bangladéša, Ruskej federácie, Palestíny, Kuvajtu, či Sýrie. Každoročne sa na Slovensku nájde približne 140 – 200 detí bez sprievodu. Okrem detí vo veku 15 až 18 rokov, ktorých je väčšina, sa od roku 2009 u nás našli aj deti vo veku 6, 7, 9, 11, 12, 13, 14 rokov, či dokonca deti jedno a dvoj-ročné. Mnohokrát ide o súrodencov – často má jeden z nich viac ako 18 rokov. V tomto prípade sú po príchode na Slovensko takíto súrodenci zväčša rozdelení – dieťa do 18 rokov vstupuje do starostlivosti orgánov sociálno-právnej ochrany a kurately, pričom je predbežným opatrením súdu umiestnené v detskom domove, zatiaľ čo starší súrodenec je umiestnený buď v Útvare policajného zaistenia cudzincov, ako migrant, ktorý nemá doklady a na naše územie vstúpil a zdržuje sa na ňom neoprávnene, alebo v azylovom tábore, ak požiada na území Slovenska o azyl.

Ako je možné, že sa tak malé deti ocitnú v našej krajine bez rodičov, či zákonných zástupcov po prekonaní  tisícov kilometrov, a mesiacoch cesty do bezpečia? Kto ich vlastne na tejto ceste sprevádza?

Pochádzam zo severu Afganistanu, mám 16 rokov. Zabili mi rodičov, býval som u strýka. Keď zomrel strýko, brat jeho manželky mal kontakty na Taliban a chodievali k nám domov na motorkách. Chceli ma poslať na výcvik mladých atentátnikov, na afgánsko-pakistanskú hranicu. Nechcel som ísť. Ušiel som do iného mesta za druhým strýkom, ktorý ma poslal do Európy. Chcel by som tu zostať študovať a pracovať.“  Odlúčené dieťa z Afganistanu

Mám 16 rokov, som z Afganistanu. Cestoval som s rodičmi, a súrodencami. Mám 9 ročnú sestru, 12 ročného brata, a 24 ročnú sestru. Počas cesty som bol asi pred 10 dňami oddelený od mojej rodiny prevádzačmi. Nevidel som ich tváre, mali na hlave kukly. Bolo to po ceste, ani neviem v akej krajine. Potom som štyri dni išiel s nimi autom. Následne som mal vystúpiť.  Nechali ma v lese, kde som bol dlho, asi štyri dni. Zastavil som sám policajtov, bol som hladný, smädný a bál som sa. Otec vybavoval cestu, neviem presne kam sme išli, a za kým, nám deťom to rodičia nehovorili. Doma sme dostali list od Talibanu, aby som sa k nim pridal. Môj otec odmietol. Jeden Talibanec tiež chcel moju najstaršiu sestru za ženu… Možno moj strýko v Kábule by mohol vedieť, kde je teraz moja rodina…“ Odlúčené dieťa z Afganistanu

Pochádzam z Afganistanu. Mnoho rokov sme žili v utečeneckom tábore v Pakistane. Moja mama zomrela. Môj otec žije od roku 2003 legálne v Holandsku. Má dočasné povolenie na pobyt. Mám tri staršie sestry. S jednou z nich, ktorá má 21 rokov, sme sa rozhodli odísť za otcom…Potom, ako sme sem prišli, ma od sestry oddelili. Neviem presne, kde teraz je. „ (pozn. Sestra umiestnená do Útvaru policajného zaistenia cudzincov. Otcovi medzičasom v Holandsku nebola predľžená doplnková ochrana, a stratil povolenie na pobyt).

Ja a môj brat sme z Afganistanu, ale bývali sme v Iráne. Mama je z Iránu a ocko z Afganistanu. Mám 13 rokov, môj brat má 7. Cestovali sme s rodičmi a našou malou sestričkou. Ale tí ľudia nás potom rozdelili…Mama s ockom a bábätkom museli nastúpiť do jedného kamiónu, a ja s mojím bratom do druhého. Veľmi sme plakali, ale povedali, nech sklapneme. Neviem, kde sú naši rodičia. My sme sa dostali sem. Chceme ísť za nimi…Nevieš kde je mama a ocko? Pomôž nám ich nájsť...“ Súrodenci z Afganistanu

Som zo Somálska.Otca zabili militanti Al-Shabab, bojoval proti nim. Predtým bol učiteľ. Aj mama bola učiteľka. Teraz predáva vajíčka, máme sliepky. Som najstarší, mám ešte menších bratov a sestry. U nás Al-Shabab v autách so zbraňami jazdia po ulici, a zastavujú chalanov, ako ja, aby sme išli s nimi bojovať. Aj mňa zastavili, ale podarilo sa mi ujsť. Mama sa o mňa veľmi bála, že ma vezmú. Povedala, že musím odísť a poslala ma k strýkovi do Etiópie. Neviem, čo je s nimi. Bojím sa, či Al-Shabab niečo neurobili mame, a mojim bratom a sestrám, za to, že som ušiel…Oni si ťa vedia nájsť, aj kde bývaš…Strýko mi potom zariadil cestu do Európy. Letel som do Ruska, človek na letisku, čo ma čakal mi vzal doklady. Potom sme boli v Rusku v byte veľa mesiacov aj s ostatnými chalanmi zo Somálska..Nakoniec nás autami viezli ďalej. Tam nás chytili policajti, a dali nás do väzenia (útvar policajného zaistenia cudzincov). Povedali, že nás idú poslať naspäť do Somálska. Nemali sme tam čo jesť, a spali sme na zemi, v malej cele nás bolo 10. Nakoniec nás po troch mesiacov pustili. V meste na nás ľudia pokrikovali, že sme opice, aj hádzali kamene. Stretli sme jedného chlapa, povedal, že nás zavezie do Európy, že je to pár kilometrov. Peniaze sme nemali, povedal, že mu zaplatíme potom, alebo máme vykradnúť obchod…. Nevedel som, čo robiť… Povedal som mu po anglicky, že zaplatím potom. On povedal, že aj s úrokami. Nakoniec nás nechal v lese, povedal, že ide po vodu. Už neprišiel. Potom sme zastavili policajtov. Chcem tu zostať, zas chodiť do školy, potom pracovať, nejak skúsiť zistiť, čo je s mamou..“ Odlúčené dieťa zo Somálska, 16 rokov

———

Obrovským celo-európskym problémom týkajúcim sa odlúčených detí sú ich miznutia. Po umiestnení do detského domova drvivá väčšina detí v priebehu pár týždňov či mesiacov zmizne. Z príbehov detí uvedených vyššie, mali len dva prípady šťastný koniec. Somálsky chlapec ako utečenec dostal na Slovensku azyl, teda najvyššiu formu medzinárodnej ochrany, a malí afgánski súrodenci sa po takmer ročnom pobyte na Slovensku zlúčili so svojimi rodičmi, ktorých sa podarilo vypátrať v inej krajine Európskej únie, kde bol rodine udelený štatút utečencov.  Ostatné deti, ktorých príbeh bol opísaný vyššie z detského domova zmizli, a nevieme, čo sa s nimi ďalej stalo. Podobne mizne 95% všetkých odlúčených detí zachytených na našom území.

Koristia na osudoch týchto detí a ich rodín ďalej prevádzači? Čakajú na nich pred bránami detských domovov s prísľubom, že ich dopravia za rodinou, aby mohli od rodičov či príbuzných výlákať ďalšie peniaze? Dovedú ich skutočne na miesto určenia? Čomu všetkému sú deti počas cesty s týmito ľuďmi vystavené? Nie sú ďalej zadržiavané ako výkupné, aby splatili fiktívny dlh rodiny a nútené k prostitúcii, otrockej práci, predaju drog, žobraniu, či krádežiam? Natíska sa však najmä otázka, čo by sa malo na Slovensku zlepšiť v prístupe k odlúčeným deťom, a ako by predmetné opatrenia mohli viesť k prevencii ich miznutí a hľadaniu trvalého riešenia.

Je potrebné začať najmä určovaním najlepšieho záujmu odlúčeného dieťaťa. Najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri všetkých konaniach s odlúčeným dieťaťom. Každé posúdenie či určenie najlepšieho záujmu sa musí uskutočniť zohľadniac individuálne okolnosti každého dieťaťa a musí zohľadniť:

  • —  Rodinnú situáciu dieťaťa
  • —  Situáciu v krajine pôvodu dieťaťa
  • —  Osobitosti, ktoré spôsobujú zvýšenú zraniteľnosť dieťaťa
  • —  Bezpečnosť dieťaťa a riziká, ktorým je/ by mohlo byť vystavené
  • —  Potrebu ochrany a opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa
  • —  Duševné a fyzické zdravie dieťaťa
  • —  Vzdelanie a socioekonomické podmienky
  • —  Mieru integrácie v hostiteľskej krajine (na Slovensku)

Vyhodnocovanie najlepšieho záujmu dieťaťa musí byť uskutočnené zohľadniac:

  • —  Pohlavie dieťaťa
  • —  Národnosť, etnický pôvod, kultúrny a lingvistický pôvod dieťaťa

Určenie najlepšieho záujmu musí byť multidisciplinárnym postupom vykonaným viacerými odborníkmi, ktorí pracujú s dieťaťom.  Pre všetky odlúčené deti bez rozdielu musí byť dostupná procedúra na určenie ich najlepšieho záujmu, ktorý bude následne zohľadnený ako prvoradé hľadisko pri hľadaní dlhodobého riešenia pre konkrétne dieťa. Toto určovanie najlepšieho záujmu musí zohľadniť:

  • —  Či je dieťa utečencom a potrebuje medzinárodnú ochranu
  • —  Dopad zotrvania v hostiteľskej krajine (na Slovensku) na blaho dieťaťa
  • —  Dopad zlúčenia s rodinou v tretej krajine
  • —  Dopad zlúčenia s rodinou v krajine pôvodu

Poručník, resp. opatrovník, dieťaťa je osobou, ktorá zabezpečuje, že najlepší záujem je prvoradým hľadiskom pri všetkých rozhodnutiach a postupoch s dieťaťom. V tejto súvislosti patrí medzi kompetencie poručníka/ opatrovníka nasledovné:

  • — Zabezpečuje, že názory a postoje dieťaťa sú zohľadnené vo všetkých rozhodnutiach, ktoré sa dieťaťa týkajú
  • — Zabezpečuje, že dieťa má vhodné právne zastúpenie v azylovom konaní a v iných konaniach na zabezpečenie trvalého riešenia pre dieťa
  • — Zabezpečuje, že dieťa má náležitú starostlivosť, ubytovanie, vzdelanie, jazykovú podporu a zdravotnú  starostlivosť, a že mu je umožnené praktizovať jeho náboženstvo
  • — Preskúmava, spoločne s dieťaťom, možnosť vyhľadania rodiny a zlúčenia s rodinou
  • — Pomáha dieťaťu udržiavať kontakt s jeho/ jej rodinou, ak je to vhodné
  • — Snaží sa nájsť trvalé riešenie, ktoré bude v najlepšom záujme dieťaťa
  • — Je prostredníkom medzi dieťaťom a ďalšími orgánmi či organizáciami, ktoré dieťaťu poskytujú služby
  • — Zaujíma sa o neformálnu sieť priateľov a známych dieťaťa
  • — Konzultuje s dieťaťom a radí mu
  • — Presadzuje najlepší záujem dieťaťa

Bohužiaľ, podľa údajov z vybraných súdov SR, bol od roku 2009-2013 ustanovený opatrovník len 39-tim odlúčeným deťom, pričom poručník bol ustanovený len 2 odlúčeným deťom. Nejedná sa o kompletné údaje, avšak postačia na ilustráciu statusu quo, ktorý pretrváva mnoho rokov, a síce, že odlúčeným deťom v Slovenskej republike je ustanovovaný opatrovník/poručník skôr výnimočne. Taktiež jeho ustanovenie nie je okamžité a často krát odlúčené deti nemajú ustanoveného opatrovníka aj mesiac a viac po umiestnení do detského domova. Bez opatrovníka nemôžu podať žiadosť o azyl, žiadosť o tolerovaný pobyt, nemôže začať formálny proces pátrania po rodine a zlúčenia s rodinou a podobne.

Zlúčenie rodiny s príbuzným v inom členskom štáte EÚ možno v zásade zabezpečiť dvoma spôsobmi:

  • prostredníctvom žiadosti o udelenie pobytu odlúčeného dieťaťa v inom členskom štáte za účelom zlúčenia s rodinou (realizuje sa prostredníctvom zastupiteľského úradu danej krajiny),
  • prostredníctvom azylového konania, kedy ide o postúpenie posúdenia žiadosti o azyl, ktorú odlúčené dieťa podalo v SR, členskému štátu, v ktorom sa oprávnene zdržuje rodinný príslušník alebo príbuzný dieťaťa (prichádza do úvahy jedine v prípade, ak odlúčené dieťa žiadateľom o udelenie azylu v SR).

V prípade, že je odlúčenému dieťaťu udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana, má dieťa právo zlúčiť sa so svojou rodinou v Slovenskej republike. Pokiaľ bol dieťaťu udelený azyl na Slovensku, má právo zlúčiť sa so svojimi rodičmi jednak na základe zákona o azyle, ale aj na základe smernice o práve na zlúčenie rodiny. Navyše smernica umožňuje odlúčenému dieťaťu, ktorému bol udelený v SR azyl, aj zlúčenie s jeho opatrovníkom alebo iným rodinným príslušníkom, ak dieťa nemá rodičov alebo týchto nemožno vypátrať. Zákon o azyle umožňuje dieťaťu, ktorému SR poskytla doplnkovú ochranu zlúčenie s rodičmi.

Medzi dokumenty, ktoré má opatrovník v spojupráci s ostatnými relevantnými orgánmi v SR zabezpečiť za účelom zlúčenia rodiny patrí:

  • dokumenty potvrdzujúce príbuzenský vzťah MBS s osobami, s ktorými sa chce zlúčiť (rodné listy, doklady totožnosti, potvrdenie o príbuzenskom vzťahu a pod.);
  •  dokumenty preukazujúce, že sa príbuzní MBS nachádzajú v cieľovej krajine legálne (potvrdenie o pobyte, rozhodnutie o udelení azylu či poskytnutí doplnkovej ochrany a pod.);
  •  dokumenty vyjadrujúce vôľu príbuzných MBS zlúčiť sa s ním (napr. oficiálny list, v ktorom člen rodiny napíše, že súhlasí so zlúčením a preberá za MBS zodpovednosť  a starostlivosť)

Pri zabezpečovaní dokumentov je kľúčová spolupráca opatrovníka s mimovládnymi a medzinárodnými organizáciami a právnym zástupcom dieťaťa. Ide o náročný a dlho trvajúci proces vyžadujúci si intenzívnu komunikáciu s viacerými aktérmi doma i v zahraničí, v cudzom jazyku, a vysokú znalosť azylového, cudzineckého a európskeho práva. 

Skúsenosti ukazujú, že proces zlučovania rodiny môže byť veľmi zdĺhavý a zabezpečenie potrebných dokladov a dôkazov o príbuzenskom vzťahu komplikované. Preto odporúčame, za predpokladu, že nedôjde k podaniu žiadosti o azyl ihneď po začatí procesu zlučovania, aby opatrovník požiadal v mene odlúčeného dieťaťa o tolerovaný pobyt na území SR, aby sa tak zabránilo situácii, kedy dieťa žije na Slovensku niekoľko mesiacov bez udeleného povolenia na pobyt. Zároveň má byť dieťa pravidelne informované o priebehu procesu zlučovania s rodinou, čo je dôležité najmä z hľadiska jeho psychického rozpoloženia a pocitu istoty. Pri zlučovaní dieťaťa z rodinou sa má vždy dôsledne sledovať najlepší záujem dieťaťa, a preto ešte pred realizáciou zlúčenia je potrebné dôkladne preskúmať, či je v súlade s týmto záujmom.

Pokiaľ ide o relevantné rozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD“) v tomto smere je kľčový rozsudok ESD z 6.6.2013 vo veci C‑648/11, v ktorom ESD predostrel nasledovnú interpretáciu čl. 6 ods. 2 Dublinského nariadenia, (pozn. stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) – tzv. „Dublin III“ – účinnosť február 2014):

Článok 6 druhý odsek nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúci kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov sa má vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, akými sú okolnosti konania vo veci samej, keď maloletá osoba bez sprievodu, ktorá nemá žiadneho rodinného príslušníka oprávnene sa zdržiavajúceho na území členského štátu, podala žiadosti o azyl vo viacerých členských štátoch, sa za „zodpovedný členský štát“ označuje členský štát, v ktorom sa tento maloletý nachádza po tom, ako v ňom podal žiadosť o azyl.“

Uvedené znamená, že v prípade, že odlúčené dieťa podalo žiadosť o azyl vo viacerých EÚ krajinách vrátane na území Slovenska/príp. vstúpilo do EÚ cez územie Slovenska, nepožiadalo o azyl a naše územie opustilo, nemá byť transferované do iného členského štátu v rámci Dublinského konania, ak v tomto inom členskom štáte nemá rodinného príslušníka, s ktorým sa chce zlúčiť, resp. ktorý v inom členskom štáte “nemá žiadneho rodinného príslušníka oprávnene sa zdržiavajúceho na území členského štátu”.

V praxi to ďalej znamená, že by boli identifikovaní rodinní príslušníci dieťaťa, a za účelom zlúčenia dieťaťa s rodinným príslušníkom v inom členskom štáte EÚ vrámci Dubliského konania, by odlúčené dieťa požiadalo o azyl na Slovensku, preto, aby mohlo byť zlúčené s týmto rodičom v inej členskej krajine. Avšak rodič dieťaťa by sa v krajine mohol v tom momente nachádzať už neoprávnene (napr. by stratil prácu a tým aj pobyt, resp. nebola by mu predĺžená doplnková ochrana). V tom prípade má byť zodpovedným členským štátom na posúdenie žiadosti odlúčeného dieťaťa o azyl Slovenská republika.

Odlúčené deti sú predovšetkým deťmi. Ich imigračný status má byť až druhoradý. Bez toho, aby sa do povedomia všetkých orgánov, ktoré s nimi v Slovenskej republike prichádzajú do kontaktu a rozhodujú o ich živote nedostala táto premisa, bude skutočné zlepšenie systému ich ochrany, a starostlivosti, spolu s intenzívnym bojom proti trestnému činu prevádzačstva v nedohľadne.

Právnu pomoc sme odlúčeným deťom schopní v Lige za ľudské práva poskytovať vďaka projektu „Právna poradňa pre pobyt a občianstvo 4“ podporeného z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, program Solidarita pri riadení migračných tokov. Tento článok vznikol v rámci uvedeného projektu. Názory prezentované v článku sú výlučne názormi autorky. Európska komisia nezodpovedá za obsah a akékoľvek použitie informácií obsiahnutých v tomto článku.

 

Autorka: Alexandra Malangone, právnička OZ Liga za ľudské práva

 

 

Financované Európskou úniou z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín Solidarita pri riadení migračných tokov

 

Hlas migrantov na Slovensku nezaznieva

Meeting with Malmö Deputy Mayor

Migranti, občania EU a štátni príslušníci tretích krajín s oprávneným pobytom na Slovensku, predstavujú 1.3 % populácie našej krajiny[1]. Na konci roka 2013 u nás s oprávnením na pobyt žilo 26,157 štátnych príslušníkov tretích krajín a 45,492 občanov EU, EHP a Švajčiarska. Ako ukazujú štatistiky, až 80% z nich už z hľadiska ich právneho statusu je možné považovať usadených migrantov, pretože im bol udelený trvalý pobyt, ktorý im v rôznych oblastiach ich integrácie a života na Slovensku priznáva vyššiu mieru práv ako novo-prichádzajúcim cudzincom.

Získanie trvalého pobytu na území Slovenska však nie je ani po 5 rokoch prechodného pobytu samozrejmosťou, rovnako ako udelenie štátneho občianstva naturalizáciou po ôsmych rokoch trvalého. A plné občianske a politické práva formálne získa až naturalizovaný migrant, ktorému po ôsmych rokoch trvalého pobytu a dvoch rokoch čakania na vybavenie žiadosti o udelenie štátneho občianstva SR vyhovie Ministerstvo vnútra SR.

To znamená, že plne integrovaní, usadení cudzinci, ktorým ešte nebolo udelené štátne občianstvo SR, majú len čiastočnú, limitovanú možnosť, po dlhú dobu ich života na Slovensku, ovplyvňovať veci verejné iba na lokálnej úrovni, nakoľko im niektoré volebné zákony priznávajú právo voliť a byť volení do orgánov územnej samosprávy obcí a VÚC[2].

Koncom roka toto číslo, čiže počet oprávnených voličov, ktorí sú cudzincami mohlo predstavovať, či predstavovalo cca 56 000 (pretože údaj o trvalom pobyte zahŕňa aj bližšie neurčený počet deti). Ak teda 4,463,039 bol posledný známy údaj o celkovom počte všetkých oprávnených voličov pre voľby do orgánov samosprávnych krajov koncom roka 2013,[3] potom percentuálny podiel štátnych príslušníkov tretích krajín (bez občanov EU) na tomto počte bol zhruba 0,12 %.  Údaj o skutočnej volebnej účasti tejto skupiny obyvateľov na ostatných voľbách však chýba.

 

Formálne možnosti politickej účasti migrantov

Ako sme na tom z formálneho hľadiska, pokiaľ ide celé spektrum možností politickej účasti cudzincov a v porovnaní s inými krajinami EU, vyhodnocuje renomovaný Európsky porovnávací výskum MIPEX.

MIPEX konštatuje, že odhliadnuc od obmedzeného volebného práva cudzincov na lokálnej úrovni, Slovensko neprikladá občianskej či politickej účasti cudzincov žiadnu váhu. Občania tretích krajín mimo EU síce na Slovensku smú voliť na lokálnej úrovni (podobne ako je tomu v Estónsku, Maďarsku, Litve a Slovinsku), avšak sú im upierané iné, základné politické slobody. Nesmú byť členmi politických strán za ktoré na lokálnej úrovni kandidujú nakoľko podľa Slovenskej ústavy a zákona o politických stranách a hnutiach smú politické strany zakladať a byť ich členmi iba občania Slovenskej republiky. Formálna stránka právnej úpravy teda rovnosť medzi kandidátmi nezaručuje.

Pokiaľ ide o ďalšie možnosti migrantov podieľať sa na správe vecí verejných, MIPEX za negatívum v tejto oblasti integrácie považuje napr. skutočnosť, že cudzinci bez trvalého pobytu nemôžu získať licenciu na televízne a rozhlasové vysielanie (na rozdiel od ostatných 28 porovnávaných krajín). Možnosť podieľať sa na tvorbe verejných politík v oblastiach týkajúcich sa práv či integrácie cudzincov je podľa tohto výskumu tiež slabá, nakoľko neexistuje žiadny poradný alebo konzultačný orgán, ktorý by na národnej alebo na lokálnej úrovni nechal v dôležitých chvíľach zaznieť hlas migrantov samotných. Naposledy boli cudzinci prostredníctvom ich zástupcov niektorých komunít prizývaní k tvorbe Koncepcie integrácie cudzincov v Slovenskej republike v roku 2009, avšak ich združenia a komunity nemajú priestor a možnosti na dlhodobú systematickú činnosť, nakoľko im štát nepomáha s financovaním aktivít a ich práca je do značnej miery závislá od projektov Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín (EIF).[4] K tvorbe novej Integračnej politiky prijatej v januári 2014, ani k procesu tvorby Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike však zástupcovia migrantov prizývaní neboli, čo bolo podrobené kritike mimovládnych organizácii pracujúcich s migrantmi.[5]

Sporadicky a v malých počtoch sa cudzinci zúčastňujú odborných stretnutí, ktoré od roku 2010 pod názvom Integračné fórum organizovalo (v súčasnosti už neexistujúce) Centrum pre koordináciu integrácie cudzincov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR.

Pozitívnym signálom je, že znenie kapitoly 3 Integračnej politiky SR (hoci opatrným tónom) vyzýva Radu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť zvážiť vytvorenie osobitného Výboru pre práva cudzincov Rady vlády pre ľudské práva a menšiny. Je teda možné, že v budúcnosti podobný výbor vytvorený bude, otázkou však ostáva, nakoľko v ňom budú zastúpení priamo migranti a v akom počte.

 

Má verejnosť záujem počuť názor cudzincov?

Podľa výskumu postojov verejnosti voči cudzincom publikovaného v roku 2009, politický diskurz sa zameriava viac na ochranu bezpečnosti krajiny a kontrolu hraníc ako na prínosy imigrácie, čo sa v konečnom dôsledku odráža aj vo verejných postojoch Slovákov voči migrantom, a to je napokon úzko spojené s neochotou obyvateľstva prijímať rozmanitosť akéhokoľvek druhu.[6] Ako konštatuje uvedený výskum, aj mediálne pokrytie témy je slabé a nevyvážené.

Centrum pre výsku etnicity a kultúry (CVEK) a Open Society Fund (OSF) publikovali koncom roka 2012 výskum verejnej mienky v oblasti pravicového extrémizmu, pričom priamo postojom verejnosti voči cudzincom, migrácii a diverzite výskumníčky venovali celú jednu kapitolu.[7] Zaujímavosťou je, že až cca 60% respondentov výskumu bolo viacmenej proti tomu, aby cudzinci zastávali akékoľvek politické funkcie, hoci diverzitu ako takú považovali za prínosnú.

 

Prečo dať migrantom hlas?

Známy sociológ Michal Vašečka v jednom z výskumov publikovaných v roku 2009 konštatuje, že umožnenie politickej participácie cudzincov v politických štruktúrach je významným indikátorom miery integrácie, a že pre mnohých teoretikov je aj jedným z najkľúčovejších indikátorov úspešnosti integrácie a otvorenosti krajiny, keďže do značnej miery podmieňuje ostatné roviny a prístup cudzincov k spoločenským zdrojom, a to vďaka možnosti ovplyvňovať svoje podmienky legálnymi, demokratickými spôsobmi. [8]

Miera možnosti politickej účasti cudzincov a cudziniek na správe vecí verejných by podľa nášho názoru nemala ostať čisto v osídlach priania verejnej mienky, ale mala by cielene byť súčasťou uvažovania a hodnôt politických elít, ktoré by mali byť vo svojom rozhodovaní zbavené predsudkov a neodôvodneného strachu z menšín.

Súčasné právne možnosti zapojenia usadených migrantov do verejného života totiž nepostačujú a sú nespravodlivé, ak je ich v praxi ťažké naplniť, ak cudzinci nemajú zastúpenie v poradných orgánoch vlády alebo rozhodovaní na lokálnej úrovni a ak právo voliť a byť volený nie je plnohodnotne podporené možnosťou členstva v politických stranách.

- – - – -

Právnu pomoc v oblasti integrácie cudzincov Liga za ľudské práva poskytuje vďaka projektu „Právna poradňa pre pobyt a občianstvo 4“ podporeného z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín, program Solidarita pri riadení migračných tokov. Tento článok vznikol v rámci uvedeného projektu. Názory prezentované v článku sú výlučne názormi autorky. Európska komisia nezodpovedá za obsah a akékoľvek použitie informácií obsiahnutých v tomto článku.

 

Autorka:  Zuzana Bargerová, právnička Ligy za ľudské práva, o.z.

 

 

Financované Európskou úniou z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín Solidarita pri riadení migračných tokov



[1] Populácia Slovenska predstavovala ku koncu roka 2013 podľa Štatistického úradu SR 5,415,949 osôb.

[2] Občania EU smú voliť aj do Európskeho Parlamentu ak majú v SR trvalý pobyt.

[3] Zdroj: Štatistický úrad Slovenskej republiky: http://volby.statistics.sk/osk/osk2013/VUC/download_sk.html

[4] Zdroj: www.mipex.eu/slovakia

[5] Liga za ľudské práva, Nadácia Milana Šimečku a Centrum pre výskum etnicity a kultúry listom Ministrovi zahraničných vecí a Európskych záležitostí SR zo dňa 12 júna 2014.

[6] Michal Vašečka: Postoje verejnosti voči cudzincom (IOM, 2009).

[7] Elena Gallová Kriglerová – Jana Kadlečíková: Verejná mienka v oblasti pravicového extrémizmu (OSF, 2012).

[8] Michal Vašečka – Ctibor Košťál: Integrácia migrantov – vieme čo chceme? (Univerzita Komenského, 2009).

Dobrý deň, pane Rumburaku

Eu the one and only(1)

6. januára 2000 bola vonku hmla a fúkal vietor. EC vlak z Budapešti do Prahy trošku meškal ale konečne dorážal do Bratislavy. Bolo nás 6 odvážnych Rumunov ktorí sme prišli na 8 mesačný kurz pre novinárov zo Strednej a Východnej Európy a práve sme zistili že bryndzové koláče, ktoré nám moja kamoška Alina, študentka na Central European University, doniesla na stanici v Budapešti kde sme vymenili vlak, neboli až tak kalorické ako sme mysleli. Rozhodli sme sa, že aj tak sa po slovensky nevieme nič spýtať keďže náš “Dobrý deň, pane Rumburaku” nezanechal žiadne stopy priateľstva na tvari pracovníka Slovenskej hraničnej a cudzineckej polícii v Štúrove. Asi nepozeral “Arabelu” a keďže nevedel nič ani po anglicky, ani po nemecky a ani ja som nepochodila s teóriou, že francúzština bola v Československu populárna, síce len počas Prvej Republiky, sme mu ukázali doklady bez komentára. Vtedy som ešte nevedela že úsmev na tvari  je na Slovensku vo všeobecnosti vzácny a doteraz si myslím že  zamestnanci cudzineckej polície majú zakázané usmievať sa podľa interných predpisov.

Keby sme vedeli že 6. januára je na Slovensku štátny sviatok a v Modre kde sme mali bývať je všetko zatvorené, vrátané banky (a v meste nebol vtedy ešte žiadny bankomat)  asi by sme si zobrali viac tých maďarských koláčov. Skrátka, bez SKK a hladní ako vlci sme sa snažili vyjednávať s barmankou jedného hostinca, ktorý bol otvorený, aby nám niečo dala na jedlo. Arabela nás tento krát zachránila pretože po nejakých 15 minútach čo sa na nás pozerala akoby sme spadli z inej planéty, barmanka pochopila, že sme mali v televízii v detstve rovnaký program, a my sme od nej dostali párky.

Na začiatku sme mali pocit že neznalosť jazyka je frustrujúca prekážka, ale rýchlo sme zistili že môže byt aj zábavná skúsenosť. Kto iný ako cudzinecká polícia nám mohla ponúknuť jednu z prvých príležitosti sa baviť na absurditách pravidiel pre získanie povolenia na pobyt? Napriek tomu, že sme prekladali papiere o zdravotnom stave z Rumunska, posielali nás si robiť testy aj tu a to nielen pre tie nešťastné tropické choroby, ktoré sa v Rumunsku prirodzene nevyskytujú ale aj na Röntgen alebo očné testy. S nami išla jedna pani z inštitúcii kde sme “študovali”, ale nemohla sa tak rozdvojiť, aby išla s každým z nás, tak som skončila sama pred očnou lekárkou, ktorá vedela len po slovensky a mala ambíciu počuť z mojich úst ako pekne jej čítam tie písmenka z tabuľky. Rýchlo som sa dostala do problémov, keďže “C” sa po anglicky číta “Si” a po rumunsky “K” a “J” je po o rumunsky “ž” a po anglicky “džei“. Výsledok bol, že…nevidím dobre! Ale na šťastie to nemalo žiadny vplyv na vydanie povolenia na pobyt po takmer troch mesiacoch a X návštevách na polícii. V Pezinku bolo vtedy oddelenie cudzineckej polície na okraj mesta a pamätám si výbuch smiechu, kedy sa jedno studené ráno Hela, pani ktorá išla s nami prekladať, ospravedlnila že zmeškala lebo to vzala cez zlý výjazd a namiesto na políciu trafila… na Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela.

Neviem či to oddelenie cudzineckej polície (budem ďalej používať skratku, ktorú pozná každý cudzinec – OCP) ešte stále je tam, na okraj Pezinka. Ak áno, dúfam, že dali preč tie mreže, ktoré mi vždy dali pocit, že som tam ako podozrivá nebezpečná osoba. Našťastie v Petržalke, kde tiež boli mreže, už zreorganizovali trošku priestor a ak ešte tam sú tie mreže, zostali dozadu. Čo sa nezmenilo od roku 2000 je neznalosť cudzích jazykov na OCP a to je nepochopiteľné hlavne keď vedenie Policajného zboru opakuje, že pracovnici sa ich učia počas štúdia na Strednej odbornej skole a tiež na Akadémii PZ. Je ťažko pochopiteľné, prečo si OCP neuvedomuje, že súčasná situácia je zla vizitka nielen pre ich inštitúciu, ale pre celu krajinu a frustrujúce je, že migračná agenda je okrajová ako keby Slovensko zostal ostrovčekom v čase a nie je spojené so svetom okolo seba. Nemalo by stačiť, že občas spolupracujú s mimovládkami a že IOM im tam dáva plagáty a informačné materiály, ktoré mimochodom sú financované z peňazí EÚ.  Neuveriteľné ako rýchlo sa ukazujú pracovnici OCP pred TV kamerou keď chytia nejakého „nelegálneho“ migranta. Chrániť aj pomáhať majú aj mňa, a iných cudzincov, pretože aj My tu platíme dane a tým aj ich mzdy.

Cudzinecká polícia by sa mala učiť od jednej štátnej inštitúcie, ktorá paradoxne nemá dobrý imidž medzi Slovákmi ale urobila neuveriteľné pokroky čo sa týka vzťahu s cudzincami, a to: Sociálna poisťovňa. Nielenže ma webovú stránku s užitočnými informáciami po anglicky a nemecky, ale má špeciálnu emailovú adresu, kde sa môžu žiadať informácii po anglicky a podľa skúseností pár mojich kamarátov prídu aj odpovede v angličtine. Kde je vôľa, tam je úspech.

Často počujem že na Slovensku nie je verejná debata o integrácie cudzincov a to napriek tomu, že  existujú koncepcie a semináre na tuto tému. Problém je, že často sa rozpráva o cudzincoch bez cudzincov, alebo len o nejakej skupine cudzincov a aj to tak nejako sprostredkovane. Je ťažko počuť hlas cudzincov, keď semináre na tému integrácie sa robia o 10 ráno. Chápem, že si úradníci odškrtnú, že sa venovali téme migrácie  (rovnako intenzívne ako chlebičkom :) ) ale o 10 ráno sú cudzinci v práci alebo v škole, takže debata je sprostredkovaná cez pracovníkov MVO ktorí máju priamy kontakt s cudzincami a debata skončí nejako “segregovaná”. Slováci debatujú medzi sebou a cudzinci medzi sebou.  Keď má úradník na MV alebo MPSVaR v popise práce venovať sa tejto téme, tak nech sa jej venuje na plno, bez očakávania, že mimovládky budú suplovať jeho prácu.  Nemyslím si, že je problém organizovať stretnutie o 6 večer, aj keď je po pracovnej dobe úradníkov. Dá sa to riešiť tak, že ten úradník príde do prace neskoro a zostane dlhšie. Kde je vôľa, tam je úspech.

Pamätám si na jednu úradníčku Obvodného úradu Bratislava 1 ktorá pred 10 rokmi mala na starosti moju registráciu ako živnostníčky a keďže ja som po slovensky nevedela veľa, tak sa rozhodla že mi nadiktuje čo mam napísať v žiadosti. Ja som napísala presne čo som počula a samozrejme že výsledok bol dosť ďaleko od písomnej slovenčiny aj keď ja som asi vyzerala dosť hrdá, ako som to zvládla. Napísala to sama znova s úsmevom. Určíte mala nízky plat a mohla mi trafiť do tvare: ”Oficiálny úradný jazyk Slovenskej republiky je slovensky jazyk, tak preto každý, ktorý ide do styku s úradmi, musí si zabezpečiť možnosti komunikácie v slovenčine” ako rýchlo nám minulý rok deklarovala jedna nemenovaná hovorkyňa PZ SR. Česť zdravotníkom na Slovensku, že napriek povinnosti používať oficiálny úradný jazyk Slovenskej republiky, si vždy  našli spôsob ako so mnou a mojimi kamarátmi cudzincami komunikovať, či ako pacientka alebo ako osoba, ktorá volala pomoc pre niekoho iného. A nemuseli sme vždy súhlasiť.

Jazyková bariéra sa dá prekonať, ak na to je vôľa z oboch strán. Nejaké bariéry v hlave sa vždy nájdu a s nimi je väčší problém. Jedna taká bariéra je nezáujem o tej druhej strany. Áno, poznám kopec cudzincov, ktorí žijú tu roky ale necestovali po Slovensku a bohužiaľ mam aj osobné skúsenosti, kedy som niečo kritizovala a zo slovenskej strany  som počula, že ak sa mi nepáči nemusím tu žiť a nech idem do tej biedy v Rumunsku, pretože mám zmeniť moju krajinu, nie Slovensko. Asi psychológovia by povedali že to je výraz individuálneho nízkeho sebavedomia a ignorancie. Občas ma to bolelo, hlavne keď som to počula od osoby ktorú som považovala za blízku. Ja kritizujem niečo, pretože mi na tom záleží, keby to takto nebolo, by som žila len medzi cudzincami ako veľa iných expatov a by som sa len usmiala a hovorila na verejnosti stereotypne pekne veci a čo sa týka zmien mojej rodnej krajiny, ako novinárka už roky dávam pozitívne zmeny zo Slovenska ako príklad Rumunom.

V roku 1945 môj starý otec bojoval pri oslobodení Banskej Bystrice. Takmer tretinu Slovenska pomohli oslobodiť Rumuni, tisíce z nich „spia“ na vojenskom cintoríne vo Zvolene (česť miestnych ako sa oň starajú). V centre Banskej Bystrice je jeden veľký monument, ktorý má na jednej strane napísané “Vďaka rumunskej armádeosloboditeľke mesta“. Môj starý otec už nežije, tak nevie že Marian Kotleba je Banskobystrický župan zvolený ľuďmi, z ktorých väčšina ani nečítala jeho volebný program. Minulý mesiac som bola na debate o extrémizme a krajnej pravici a dala som otázku, či niekto z panelu alebo publika vie, čo hovoria Kotleba&Co o cudzincoch. Takmer nikto nemal o túto tému záujem, všetci “riešili Rómsku otázku” na ktorú samozrejme že stereotypne všetci boli odborníci a na ktorú Kotleba nemá žiadne riešenie, tak kto bude nasledujúci nepriateľ bieleho kresťanského slovenského štátu, o ktorom Kotleba sníva už ako etablovaný politik? Bohužiaľ, už vieme odpoveď: hocikto, kto je iný.

Tak preto je dôležité, aby sme všetci chodili po uliciach (a na úrady) s otvorenými očami, ušami a myšlienkami, na to nepotrebujeme stratégie o integrácii niekoho, kto je iný. Stačí ak začneme aj Vy Slováci, aj My cudzinci byť aktívne zvedaví navzájom.

- – -

Anca Dragu je novinárka, pôsobí v RTVS (zahraničné vysielanie Radio Slovakia International)

 

Článok vznikol vďaka finančnej podpore z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci programu Solidarita a riadenie migračných tokov pre účely projektu Fórum integrácie – platforma pre otvorený dialóg o migrácii a integrácii cudzincov.

Názory vyjadrené v článku sú osobnými názormi autorky a nemožno ich stotožňovať s názormi Európskej únie, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ani spravovateľov webstránky integration.sk HRL alebo CVEKu.

 

 

 

 

Zahraniční študenti? Prečo by nás mali zaujímať?

Renata


Odpoveď na túto otázku  je jednoduchá. Zahraniční študenti by nás mali zaujímať preto, že sú vo viacerých oblastiach pre každú krajinu prínosom. Na jednej strane majú priamy pozitívny vplyv na prijímajúce univerzity a neskôr, v širšom zmysle slova, ako vysoko kvalifikovaní pracovníci aj na prijímajúcu ekonomiku. Na druhej strane majú menej priamy vplyv, o ktorom sa málo hovorí. Zahraniční študenti môžu prispieť k vybudovaniu spoločnosti, ktorá poskytne kvalitnejší život všetkým svojím obyvateľom.

Priame výhody pre prijímajúcu spoločnosť

Zvýšenie kvality vysokého školstva

Zahraniční študenti prispievajú ku kvalite univerzít viacerými spôsobmi. Po prvé, zahraniční študenti neberú veci ako navždy dané, ale kladú otázky ohľadom fungovania systému, do ktorého prišli. Toto môže viesť k skvalitneniu organizácie a obsahu študijných programov. Počas diskusií môžu tiež poskytnúť nové uhly pohľadov na základe svojej predošlej životnej skúsenosti a vyplývajúce z iného systému vzdelávania. Na vyšších stupňoch (magisterský a doktorandský), môžu študenti tiež priniesť kontakty na zahraničných odborníkov z ich vednej oblasti. Tieto kontakty môžu byť užitočné napríklad pre získanie nových partnerov pre výskumné projekty a môžu pomáhať udržiavať tempo vo vede s vyspelým svetom. Nakoniec, ako zdôrazňuje University of Glasgow, medzinárodné zloženie študentskej obce zvyšuje zamestnateľnosť absolventov, pretože im poskytuje skúsenosť s multikultúrnym a viacjazyčným prostredím, ktorému budú vystavení aj na trhu práce[1]. Zamestnateľnosť absolventov môže byť zvyšená aj ďalšími spôsobmi, ktoré odhalila analýza Renc-Roe a Roxa (2013). Tieto autorky uvádzajú, že predmety, na ktorých sa zúčastňujú zahraniční študenti sú poskytované v anglickom jazyku, používajú anglické učebnice a anglosaský spôsob vzdelávania. Študenti v týchto kurzoch sa teda nestretávajú len s inovatívnymi metódami vzdelávania (tamtiež). Zároveň sa zlepšujú v anglickom jazyku, ktorý je akýmsi Esperantom v súčasnom svete (Renc-Roe a Roxa 2013). Kvalitnejšie univerzity však neznamenajú len lepšie školstvo a vedu. Avšak, keďže univerzity sú všeobecne vímané ako kľúčoví aktéri budovania znalostnej spoločnosti, tak lepšie univerzity znamenajú aj lepšie rozvinutú znalostnú spoločnosť.

Dopady na hospodárstvo prijímajúcej krajiny

Ďalším dôležitým momentom je, že zahraniční študenti tvoria dôležitú časť vysoko kvalifikovaných migrantov (Ritzen and Marconi 2011). Absolventi vysokých škôl majú tendenciu zostávať v prijímajúcej krajine. Napríklad podľa OECD (2011) takmer polovica z imigrantov, ktorí prišli do Austrálie cez preferenčné schémy podporujúce vysoko kvalifikovaných migrantov získali vzdelanie v Austrálii. V roku 2005 až 27 % zo študentov v Británii, ktorí pochádzali z členských krajín EÚ pracovalo šesť mesiacov po ukončení štúdia v prijímajúcej krajine, zatiaľ čo v Nórsku zostalo pracovať po získní VŠ titulu 18 % študentov zvonku Európskeho hospodárskeho priestoru (Suter and Jandl 2006).

Vysoko kvalifikovaní migranti, ktorých súčasťou sú aj zahraniční študenti po ukončení štúdia, prinášajú prijímajúcej ekonomike viacero výhod. Ritzen a Marconi (2011) uvádzajú, že kulúrna diverzita týchto migrantov prináša do pracovného prostredia rôzne zručnosti, skúsenosti a pohľady. Toto potom podnecuje inovácie a kreativitu, ktoré sú motorom znalostnej ekonomiky. Taktiež, migranti sú viac mobilní než miestna pracovná sila, čiže majú pozitívny vplyv na zlepšenie alokácie ľudských zdrojov na trhu práce (Kahanec and Kralikova 2011). Vysoko kvalifikovaní migranti so sebou tiež prinášajú spoločenský kapitál vo forme kontaktov, ktoré môžu uľahčiť medzinárodnú výmenu nápadov a zlepšiť medzinárodný obchod (Bonin et al. 2008).

Čo je dôležité je, že imigranti nie sú len dobrými zamestnancami, ale sami tvoria pracovné príležitosti. V roku 2007 imigranti napríklad zamestnávali v USA 4,7 milióna ľudí[2]. Vysoko kvalifikovaní migranti sú tiež dôležití pre vedu v USA, keď 29 % všetkých amerických vedcov sú imigranti, ako aj 57 % absolventov PhD v oblasti inžinierstva a 50 % v oblasti matematiky a počítačových vied (tamtiež). Zároveň imigranti stoja za založením 25 % firiem financovaných rizikovým kapitálom ako napríklad Google, Yahoo!, Sun Microsystem a Intel2. Nakoniec, imigranti zlepšujú demografickú situáciu starnúcej Európy a západného sveta, kde stárne a vymiera pracovná sila (Ritzen and Marconi 2011).

Zahraniční študenti sú z pohľadu prijímajúcj krajiny pravdepodobne lepšou časťou vysoko kvalifikovaných migrantov, pretože majú možnosť sa lepšie integrovať. Počas štúdia majú možnosť spoznať vzdelávací a administrativny systém krajiny ako aj jej kultúru. Keďže sú mladí, tak je pre nich jednoduchšie nadväzovať kontakty s rovestníkmi a je dosť pravdepodoné, že si v prijímajúcej krajine založia aj rodiny.

Menej priame, ale (možno) dôležitejšie efekty

Zahraniční študenti a ďalší dobre integrovaní cudzinci sú potom najlepším nástrojom na otvorenie krajiny pre ďalšie skupiny imigrantov. Vďaka nim si ľudia zvyknú na väčšiu rozdielnosť a naučia sa, že diverzita nie je nebezpečenstvo ale prínos. Pochopia, že Moslim nie je synonymom teroristu a že každodenný život môže vyzerať odlišne v iných častiach sveta a že sa z toho dá poučiť. Napríklad, že v Malawi sú záujmy rodiny a spoločenstva dôležitejšie než individuálne potreby. Alebo, že v Mexiku je dôležitejšie žiť naplno dnes namiesto trápenia sa nad tým čo bude zajtra. A, že človek by mal byť na seba hrdý a že nie je hanbou poukazovať na vlastné silné stránky tak ako je to charakteristické pre obyvateľov USA. Inými slovami ľudia zo zahraničia môžu pomôcť otvoriť oči voči iným spôsobom života.

Čo je ešte dôležitejšie je, že imigranti môžu zvýšiť citlivosť ľudí z prijímajúcej krajiny voči problémom v zahraničí, pretože pôjde o problémy, ktoré trápia ľudí, ktorí sú priateľmi a rodinou a sú ako my. Takže prijímajúca spoločnosť sa môže stať nielen viac otvorená k iným ľuďom, ale aj viac pripravená pomôcť im a ich krajanom doma. Ak sa spoločnosť stane pomáhajúcou spoločnosťou, tak sa stane aj silnejšou spoločnosťou. Už to nie je spoločnosť, ktorá potrebuje pomoc, ale tá ktorá je schopná pomôcť. Toto následne môže zvýšiť sebavedomie spoločnosti. Takže naväčším prínosom, ktorý môže obohatiť prijímajúcu krajinu je keď stane tolerantnou, sebavedomou a pripravenou pomáhať tým, ktorí to potrebujú, pretože toto bude v prospech všetkých jej obyvateľov. Budú žiť v krajine, kde ľudia nie sú orientovaní na seba a zaujímajú sa o to, čo sa deje okolo nich, sú otvorení voči tomu čo je nové a iné, pretože vedia, že to môže ich život obohatiť a urobiť zaujímavejším.

Použitá literatúra:

Bonin, H., W. Eichhorst, C. Florman, M. O. Hansen,  L. Skiöld, J. Stuhler, K. Tatsiramos, H. Thomasen, K. F. Zimmermann (2008) „Geographic Mobility in the European Union: Optimising its Economic and Social Benefits“,  IZA Research Report No. 19, Bonn: Institute for the Study of Labor.

Kahanec, M. and Kralikova, R. (2011) „Higher Education Policy and Migration: The Role of International Student Mobility.“, CESifo DICE Report – Journal for Institutional Comparisons 4, 20 – 27.

OECD (2011) „Education at the Glance: OECD Indicators“, Paris: OECD.

Renc-Roe, J.and Roxå, L. (2012) „Internationalisation of a university as policy and as educational practice: a sub-institutional case study“

Ritzen, J. M. M. and G. Marconi. 2011. „Internationalization in European Higher Education”, International Journal of Innovation Science, 3(2): 83 – 100.

Suter B. and M. Jandl (2006) „Comparative Study on Policies towards Foreign Graduates: Study on Admission and Retention Policies towards Foreign Students in Industrialised Countries“, Vienna: International Centre for Migration Policy Development.



[2] Zdroj: www.whitehouse.gov/issues/immigration/economy

 

- – - -

Renáta Králiková je analytička Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť a doktorandka na Stredoeurópskej univerzite v Budapesti.

 

Preklad tohto článku z angličtiny vznikol vďaka finančnej podpore z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci programu Solidarita a riadenie migračných tokov pre účely projektu Fórum integrácie – platforma pre otvorený dialóg o migrácii a integrácii cudzincov.

Názory vyjadrené v článku sú osobnými názormi autorky a nemožno ich stotožňovať s názormi Európskej únie, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ani spravovateľov webstránky integration.sk HRL alebo CVEKu.

Kto je tu doma? alebo Ako sa z hostí stali cudzinci… (Migrácia očami historika)

IMG_2525

Juraj Šedivý

Článok ponúka pohľad historika na tému zahraničnej migrácie na naše územie. Vnímanie cudzincov bolo odstupňované a menilo sa v čase – paradoxne „temný“ stredovek bol oproti 20. storočiu multietnický a tolerantný.

- – - -

Základným zdrojom práva v našom štáte je Ústava Slovenskej republiky. V jej preambule sa konštatuje, že „my, národ slovenský … spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky“ sa na Ústave uzniesol prostredníctvom svojich zástupcov.  Súčasne „my“ deklarujeme ochotu ku mierovej spolupráci s ostatnými demokratickými štátmi. Text preambuly len inými slovami vyjadruje odstupňované skupinové ponímanie, aké sa s ľudskými kolektívmi tiahne od dávnych čias. Už kedysi sa delili ľudia na NAŠICH, našich, raz našich inokedy cudzích, cudzích a CUDZINCOV. Menili sa len kritériá pre určovanie príslušnosti človeka do jednotlivých skupín. Podľa aktuálnej ústavy sú Slováci „NAŠI“, menšiny sú „naši“, demokratické štáty sú „raz naši – inokedy cudzí“ a implicitne všetci ostatní sú cudzí.

Odstupňovanie cudzosti však nájdeme už v kronikách spred jedného tisícročia. Napríklad kronikárovi Thietmarovi z Merseburgu boli najbližší Sasi, medzi našich v širšom slova zmysle rátal aj iných Nemcov, obojako vnímal iné etniká žijúce v rámci Rímsko-nemeckej ríše (napr. Čechov alebo Talianov), iných už označoval ako cudzincov a napokon „najcudzejšie“ mu boli nekresťanské etniká. Spoločný pôvod, jazyk, príslušnosť ku štátu, podobný sociálny a politický systém a napokon náboženstvo boli jeho kritériami „našskosti“.

Čo by však Widukind napísal, keby žil pred tisícročím povedzme na juhozápadnom Slovensku? Našiel by tu ľudí hovoriacich slovanskými dialektmi (nitrianski Slovania), maďarčinou, niektoré dediny boli hojne osídlené zajatcami z nemecky alebo česky hovoriacich krajín. Vo viacerých hradiskách – možno aj v Preslave, ktorú dnes voláme Bratislavou, zastávali post županov nemeckí bojovníci. Prišli z Bavorska v sprievode kráľovnej Gizely – manželky kráľa Štefana I. Ten etnickú heterogenitu vítal a podporoval. V ponaučeniach svojmu synovi Imrichovi odkázal budúcnosti: „kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké“.  Tých, ktorí na jeho územie prichádzali spoza hraníc, aby sa tu usadili, nazýval on aj jeho súčasníci „hosťami“ (lat. hospites). A v podhradiach jeho kráľovstva sa usádzali dokonca aj inoverci – židia či muslimskí izmaeliti .

A tak sa mohlo stať, že v tom istom čase sa Bratislava ako jedno z najdôležitejších centier v pohraničí Štefanovho kráľovstva mohla nazývať podľa bližšie neznámeho miestneho veľkomoravského mocipána Preslava (tak sa spomína ešte aj na Štefanovej minci), Pressburg (nemecká skomolenina slovenskej Preslavy), Pozsony či Posonium (maďarský a latinský tvar odvodený zrejme z bavorského mena Poso). Dokonca vznikli názvy zmiešané z viacerých jazykov – napr. niekde v priestore medzi Patronkou a ZOO sa nachádzala osada, ktorú volali Nogvyzdrice (z maďarského Nagy a slovenského Vydrica). Naznačená etnická a jazyková pluralita bola typická pre väčšie centrá a naopak – čím menšie vidiecke sídla, tým možno predpokladať ich väčšiu „jednofarebnosť“.

Štefanova „multietnická doktrína“ bola pre Uhorsko typická aj neskôr. V 13. a prvej polovici 14. storočia pozýval kráľ, cirkev aj šľachtici na svoje majetky masovo kolonistov z cudziny. Pokým v 20. storočí smerovala väčšina európskych vysťahovalcov do zámoria, 600 rokov predtým putovali k nám. Veľa ich prichádzalo z krajín, kde bol v tom čase prebytok obyvateľstva – z horného Nemecka, Porýnia, oblasti dnešného Beneluxu. V stredovekom Prešporku či Trnave bolo počuť aj taliančinu. Podľa kupeckej rodiny Bonaventura de Salto je v Bratislave dokonca pomenovaná aj ulica v centre – Ventúrska. Cudzí kolonisti sa po usadení stávali „hosťami“, ktorí mali lepšie právne postavenie a prinajmenšom dočasné daňové výhody. Priniesli so sebou nové právne poriadky, inovatívne technológie a iné zvyky, ktoré od nich preberali domáci. Niektoré lokality obsadili prevažne a tak napríklad v Bratislave alebo Šoprone prevážila na päť storočí nemčina, inde ako napríklad v Trnave alebo Budíne sa v uliciach ozývali aj dva-tri jazyky, často z tých istých úst. Preto bolo na prvé počutie ťažko určiť, kto je v meste cudzincom a kto domácim.

Nedá mi nepreskočiť do súčasnosti a nespomenúť jednu príhodu. Ešte pred pár rokmi strážila bratislavské detské ihrisko na Kozej ulici stará pani. Bol som prekvapený, keď mi raz povedala, že nevie písať a aj čítanie jej vraj išlo s ťažkosťou. Za to ovládala všetky tri jazyky starej Bratislavy – nemčinu, maďarčinu aj slovenčinu. Keď som sa opýtal, akú má národnosť, odvetila po krátkom zaváhaní, že je Prešporáčka.

Postoj k cudzincom sa menil v neskorom stredoveku. Prišla ekonomická kríza, osmanskí Turci sa tlačili z juhu, vyťažené banské diela prestávali byť výnosné… V takých časoch si skupiny hľadajú nepriateľa a kvôli tomu najmä v 15. storočí dochádzalo k etnickým napätiam medzi nemeckými a slovenskými Uhrami v mestách dnešného Slovenska a maďarskými a nemeckými mešťanmi v centrálnej časti kráľovstva a v Sedmohradsku. Situáciu ešte skomplikovala katastrofa uhorských vojsk pri Mohácsi v roku 1526, dôsledkom ktorej obsadili v podstate celé územie dnešného Maďarska osmanskí Turci. Obyvateľstvo z juhu sa tlačilo za Dunaj. Vtedy prišli Srbi do Komárna alebo Chorváti do okolia Bratislavy (ostal po nich napr. názov Chorvátsky Grob alebo ľudové piesne v Jarovciach). Uhorsko sa v tomto období začlenilo do habsburskej monarchie, čo ešte viac podporilo rôznorodosť jeho obyvateľov. V knihe Rody starého Prešporka sa možno dočítať, že napríklad do Bratislavy prichádzali úradníci rakúskeho, nemeckého a severotalianskeho pôvodu. Južne od Álp mali svoj pôvod napríklad aj dediční prešporskí poštmajstri Paarovci (bývali na Panskej ulici). U Gissingovcov, ktorí pochádzali zrejme z dnešného Burgenlandu a bývali na Dunajskej ulici, sa dokonca cár Peter Veľký učil stavať vojenské lode.

Neskôr, v 19. storočí sa v dôsledku osvietenstva oslabila pozícia viery a cirkvi. Navyše cirkev už nebola jedna ako v stredoveku, ale boli rôzne. Rodiace sa moderné štáty sa preto museli ideologicky oprieť o hodnotu, ktorá dovtedy nebola natoľko podstatná – rečovo-národnostnú identitu (nacionalizmus). U nás sa tento trend prejavil výraznou maďarizáciou najmä v mestskom prostredí. Tú po roku 1918 nahradila čechoslovakizácia, ktorú cez vojnu zase vystriedala slovakizácia. Zo Slovenska – kedysi pestrého rôznojazyčného regiónu – sa deportáciami „cudzincov“, ktorých predkovia sem prišli často už v stredoveku ako „hostia“, stala monotónna krajina. Najviac je posun vidieť na príklade Bratislavy. Z trojjazyčného Prešporka so silnou židovskou komunitou sa behom troch generácií stala jednorečová Bratislava. Väčšina jej obyvateľov nemá v meste korene dlhšie ako sú 2-3 generácie.

Novú éru vnímania cudzincov zahájila amerikanizácia a komercionalizácia našej kultúry. Niekdajšiu multikulturalitu väčších miest dnes znovu začínajú pripomínať anglické nápisy na našich „shopoch“ a „coffees“. Angličtina ako povinný jazyk na základných školách otvára našincom dvere do sveta a zároveň umožňuje komunikáciu s cudzincami, ktorí sem prídu na krátky pobyt či na dlhšie. Do budúcnosti možno očakávať – najmä v súvislosti s prípadným zvyšovaním životnej úrovne – väčšiu globalizáciu a internacionalizáciu aj v našej krajine. Bude na našich potomkoch, či sa k prichádzajúcim budú správať ako ku „hosťom“ v stredoveku alebo ako k „domácim cudzincom“ pred 70 rokmi.

- – - -

Juraj Šedivý  prednáša o rôznych aspektoch stredovekých dejín na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, vyštudoval a prednášal aj na Viedenskej univerzite a je zástupcom Slovenska v troch celosvetových historických výboroch (pre dejiny miest, pre dejiny písma a pre diplomatiku).

 

Článok vznikol vďaka finančnej podpore z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci programu Solidarita a riadenie migračných tokov pre účely projektu Fórum integrácie – platforma pre otvorený dialóg o migrácii a integrácii cudzincov.

Názory vyjadrené v článku sú osobnými názormi autorky a nemožno ich stotožňovať s názormi Európskej únie, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ani spravovateľov webstránky integration.sk HRL alebo CVEKu.

Imigrácia, starnutie a potreby trhu práce

IMG_3374

Lucia Kureková

Autorka článku, si   kladie otázky, aké je miesto a úloha zahraničnej migrácie na Slovensko, a či ju naša verejná politika považuje za jedno z možných riešení demografickej krízy. Zároveň konštatuje, že hoci miera pracovnej imigrácie je veľmi nízka, migranti na Slovensku majú vysoký vzdelanostný potenciál. Migrácia môže slúžiť ako nástroj na spružnenie trhu práce a podieľať sa na riešení ekonomických problémov dnes ako aj v budúcnosti.

- – -

Podľa demografických prognóz bude Slovensko do roku 2060 patriť medzi najstaršie krajiny v Európe (Bleha, Šprocha, Vaňo 2013).[1]  S problémom starnúcej populácie (Graf 1) sa často v Európe otvára otázka imigrácie ako jedného z riešení tejto výzvy. Aká je miesto a úloha pracovnej migrácie na Slovensku?  Je imigrácia riešením? Čo dnes vieme o schopnosti migrantov napĺňať nedostatkové pozície na trhu práce?

Graf 1: Podiel populácie nad 45 rokov v krajinách EÚ: 2010 – 2020

Zdroj: CEDEFOP[2]

Pracovná migrácia na Slovensku 

Slovensko dnes patrí medzi krajiny s najnižšou mierou imigrácie v Európe.  Podiel zamestnaných cudzincov pôvodom z krajín EÚ a EHP ako tretích krajín na celkovej zamestnanej populácii sa pohybuje približne na úrovni 1%, čo je niekoľko násobne menej ako napríklad v susednom Česku. Zaujímavé ale je, že celkový počet cudzincov (registrovaných alebo udelených pobytov) ako aj zamestnaných cudzincov postupne narastá, a rástol aj počas obdobia krízy a rastúcej nezamestnanosti. V júni 2013 počet cudzincov z tretích krajín s povolením na pobyt a registrovaných občanov Únie presiahol 68 tisíc.

Väčšina migrantov, ktorí na Slovensku pracujú, pochádzajú z krajín Európskej únie a Európskeho hospodárskeho priestoru (EÚ a EHP), a to najmä zo susedných krajín (Česko, Poľsko, Maďarsko, ale aj Rumunsko). Z tretích krajín sú najviac zastúpené Ukrajina, Srbsko a Rusko. Pomerne výrazne za posledné roky narástol počet migrantov z Francúzska či Kórejskej republiky, ktorý sa dá vysvetliť prílevom zahraničných investícií z týchto krajín.

Migranti na Slovensku sú kvalifikovaní a vzdelaní, čo sa vo verejnej diskusii málokedy spomína. Takmer polovica migrantov z tretích krajín a takmer tretina migrantov z EÚ a EHP dosiahlo vysokoškolské vzdelanie. Ľudí bez vzdelania k nám prichádza veľmi málo.  Z pohľadu snáh rozvinutých krajín získavať najmä kvalifikovanú pracovnú silu je toto dobrá správa. Dá sa predpokladať, že potreba aj nižšie kvalifikovanej migrácie bude v strednodobom a dlhodobom horizonte narastať (CEDEFOP 2012).[3] Toto je už dnes stav v viacerých krajinách EÚ, kde populácia starne rýchlejšie ako na Slovensku (napr. Taliansko, Španielsko, Rakúsko, Nemecko), a to vytvára tlak na nárast zamestnanosti v oblasti starostlivosti o starých a služieb v domácnosti (Kahanec, Zimmermann, Kureková, Biavaschi 2013).[4]

Tabuľka 1: Vzdelanostná štruktúra migrantov za prácou (%; apríl 2011)

Otázka je, či vysokokvalifikovaní migranti dokážu nachádzať uplatnenie na pracovných pozíciách, ktoré zodpovedajú ich kvalifikácii či skúsenostiam. Toto je základným predpokladom toho, aby pracovná migrácia prinášala čo najväčšie benefity pre prijímajúce krajiny, ako aj migrantov samotných.  Všeobecne platí, že migranti čelia mnohým bariéram v hosťovských krajinách, ktoré im bránia s nájdením vhodného pracovného miesta a deje sa tzv. „downskilling“.Zdroj: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, vlastné výpočty.

Podľa dostupných agregátnych údajov sa javí, že s integráciou na trh práce majú na Slovensku skôr problém migranti z krajín EÚ, z ktorých takmer 17% pracuje na nízko-kvalifikovaných pozíciách, ktoré zväčša nevyžadujú stredoškolské vzdelanie. Väčšina migrantov, či už pôvodom z krajín EÚ alebo z tretích krajín, avšak pracuje na pozíciách, ktoré sú považované za vysokokvalifikované.

Tabuľka 2: Štruktúra pracovných miest migrantov za prácou (%; apríl 2011)

Zdroj: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, vlastné výpočty.

Migranti a nedostatkové pozície na trhu práce

Štruktúra pracovných miest imigrantov sa dá vysvetliť viacerými faktormi. Prvým je charakter imigračnej politiky. Najmä voči migrantom z tretím krajín je imigračná politika nastavená veľmi prísne – prichádzajúci migrant musí mať vopred prisľúbené pracovné miesto a administratívne náročným procesom dokladovať bezúhonnosť, ubytovanie a dostatočné finančné zabezpečenie. Pri strate pracovného miesta stráca aj možnosť zotrvať v krajine. Kým na jednej strane takáto politika do istej miery prispieva k tomu, aby prichádzali migranti na nenaplnené či nedostatkové pracovné miesta, zároveň odrádza kvalifikovaných či skúsených ľudí od dlhodobejšieho pobytu. Slovensko tak prichádza aj o mnohé makroekonomické výhody imigrácie, ako napríklad pozitívny vplyv na verejné financie či znížená inflácia (Kahanec, Zimmermann, Kureková, Biavaschi 2013).[5]

Ďalším faktorom súčasnej štruktúry pracovnej migrácie na Slovensku je charakter dopytu na trhu práce. Slovensko dlhodobo trpí vysokou nezamestnanosťou, ktorá do istej miery formuje aj rezervované postoje spoločnosti a politikov voči potrebe pracovnej sily zo zahraničia. Nezamestnaní sú najmä ľudia s nízkym vzdelaním, pretože ekonomika vytvára dopyt predovšetkým po vyššie kvalifikovaných.

Napriek vysokej nezamestnanosti, na Slovensku existujú aj pozície, ktoré zamestnávatelia nedokážu naplniť. V okresoch na slovensko-maďarskom pohraničí, kde pretrváva vysoká nezamestnanosť, v roku 2013 napriek tomu medzi nedostatkové profesie patrili  napr. kvalifikovaný zvárač, elektrikár, mäsiar, strojársky technik, strojný inžinier, elektroinžinier, ale aj opatrovateľka či účtovník.[6] Nesúlad na trhu práce (mismatch) môže mať vysoké  negatívne dopady. Migrácia môže slúžiť ako nástroj, ktorý dokáže rýchlo vypĺňať nedostatkové pozície a spružniť trh práce. To Slovensko potrebuje určite tak dnes ako aj v kontexte starnúcej populácie v budúcnosti.


- – -

Lucia Mýtna Kureková  (PhD) pracuje ako senior výskumníčka v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť – SGI. Výskumne sa venuje témam pracovnej migrácie, trhu práce a sociálnej politiky. Publikuje v medzinárodných žurnáloch v týchto témach a hosťuje na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti.

Článok vznikol vďaka finančnej podpore z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci programu Solidarita a riadenie migračných tokov pre účely projektu Fórum integrácie – platforma pre otvorený dialóg o migrácii a integrácii cudzincov.

Názory vyjadrené v článku sú osobnými názormi autorky a nemožno ich stotožňovať s názormi Európskej únie, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ani spravovateľov webstránky integration.sk HRL alebo CVEKu.

Sociálne istoty pre migrantov? Na Slovensku skôr mýtus ako realita

DSC_2958

Peter Drozd

Rovnako ako štátni občania, aj cudzinci na Slovensku pracujú, vytvárajú hodnoty, platia dane a odvody. Je však ich sociálne zabezpečenia skutočne primerané vkladu, ktorý do tohto systému vložili? Práve téme nastavenia slovenského systému sociálneho zabezpečenia vo vzťahu k cudzincom – štátnym príslušníkom tretích krajín sa autor vo svojom článku venuje. Kriticky vníma najmä nekoordinované prijímanie legislatívy zo strany zodpovedných rezortov, ktoré často ústi až do systému vzájomne si odporujúcich právnych noriem.

Tak ako väčšina európskych štátov, aj Slovenská republika (SR) čelí v súčasnej dobe v oblasti zamestnanosti niekoľkým výzvam. Na jednej strane sa musí vysporiadať s dôsledkami tlaku, ktorý na pracovný trh vytvára nepriaznivý demografický vývoj, na strane druhej spôsobuje nestabilitu pracovného trhu cyklický vývoj ekonomiky.

Pracovná migrácia štátnych príslušníkov tretích krajín je vo všeobecnosti považovaná za čiastočné riešenie oboch týchto problémov. Práve migranti však bývajú najčastejšie obeťami reštriktívnych opatrení zamestnávateľov v časoch hospodárskych kríz.[1] Ich situáciu navyše umocňujú aj systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré nie sú pre tieto skupiny zamestnancov dostatočne uspôsobené. Čelia tak dvojnásobnému riziku: prístup k dávkam sociálneho zabezpečenia je pre nich v novej krajine obmedzený a v dôsledku vycestovania prichádzajú aj o sociálne zabezpečenie v krajine pôvodu.

Ak chce krajina uspokojovať potreby trhu práce prostredníctvom pracovnej migrácie z tretích krajín, a uspieť tak v globálnom zápase o túto skupinu pracovníkov, musí zabezpečiť, aby bol jej systém sociálneho zabezpečenia pre migrantov dostatočne atraktívny.

V SR je možné snahy o zatraktívnenie systému sociálneho zabezpečenia pre cudzincov sledovať najmä od schválenia Koncepcie integrácie cudzincov v Slovenskej republike v máji 2009. Jedným z hlavných cieľov tohto dokumentu je umožniť prístup migrantov k sociálnemu zabezpečeniu a zabezpečiť, aby sa postavenie cudzincov legálne žijúcich na Slovensku v tejto oblasti postupne približovalo postaveniu občanov SR.[2] Zakotvenie princípu rovnakého zaobchádzania v oblasti sociálneho zabezpečenia a približovanie podmienok na uplatnenie nároku na dávky sociálneho zabezpečenia podmienkam štátnych občanov však nie vždy vedie k želanému cieľu, pretože nezohľadňuje migračné špecifiká charakteristické pre tieto skupiny zamestnancov. Výsledkom je, že systém sociálneho zabezpečenia v SR, najmä v oblasti sociálneho poistenia a sociálnej pomoci nie je dostatočne prispôsobený potrebám zamestnancov z tretích krajín.

Ako vážny príklad je možné uviesť dôchodkové poistenie, kde sa v prípade starobných dôchodkov na priznanie nároku na dávku vyžaduje až 15 ročná doba participácie na dôchodkovom poistení, bez možnosti priznania čiastočnej dávky v prípade nedosiahnutia dostatočnej doby poistenia. Rovnako právny poriadok SR nedáva cudzincom, ktorí nedosiahnu dostatočnú dobu poistenia, možnosť požiadať o vyplatenie nasporenej sumy po opustení územia SR, či možnosť neparticipovať na systéme dôchodkového poistenia vôbec, resp. možnosť byť účastníkom systému dôchodkového poistenia len dobrovoľne v situáciách, kedy cudzinec nemá v úmysle pracovať v SR dlhodobo.[3] V prípade invalidných dôchodkov je dĺžka participácie na systéme závislá od veku žiadateľa, čo značným spôsobom sťažuje možnosť získať invalidný dôchodok pre štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí vstúpia na pracovný trh SR vo vyššom veku.[4] Takáto právna úprava sa bohužiaľ týka aj humanitárnych migrantov, ktorým hrozí, že budú na Slovensku v prípade staroby či invalidity odkázaní na systém sociálnej pomoci len v dôsledku toho, že boli nútení opustiť svoj domov v príliš vysokom veku na to, aby stihli dosiahnuť potrebnú dĺžku účasti na systéme sociálneho poistenia.

Ďalšou oblasťou sociálneho poistenia, v ktorej pristupuje SR k migrantom pomerne diskriminačne je oblasť poistenia v nezamestnanosti. Čerpanie dávky v nezamestnanosti je totiž pre štátnych príslušníkov tretích krajín s prechodným pobytom v SR prakticky vylúčené, nakoľko stav nezamestnanosti vedie zároveň k zrušeniu ich prechodných pobytov[5] a slovenská legislatíva výplatu tejto dávky do cudziny neumožňuje. Platí to rovnako v prípade tretích krajín, s ktorými má SR uzatvorené bilaterálne zmluvy o sociálnom zabezpečení. Takíto zamestnanci sa preto stávajú čistými platcami odvodov na poistenie v nezamestnanosti, bez možnosti čerpania dávok, resp. s možnosťou čerpať dávku len v obmedzenej miere (1 mesiac v prípade zamestnancov a zamestnancov, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte EÚ a 3 mesiace v prípade držiteľov modrých kariet EÚ).

Dávka v hmotnej núdzi, ako dávka sociálnej pomoci je v SR de iure garantovaná pre každého, bez ohľadu na štátne občianstvo, či druh pobytu.[6] Limitujúcim faktorom by mali byť len príjmové a majetkové pomery žiadateľa. Prakticky je však čerpanie tejto dávky pre väčšinu štátnych príslušníkov tretích krajín vylúčené, nakoľko dostatočné finančné zabezpečenie je jednou z podmienok na udelenie pobytu (trvalého alebo prechodného) v SR, ktorú musí cudzinec spĺňať po celú dobu platnosti pobytu.

Štátni príslušníci tretích krajín sa tak dostávajú do veľmi neprehľadnej situácie. Na jednej strane im jedna právna norma (zákon o pomoci v hmotnej núdzi) garantuje prístup k dávke v hmotnej núdzi, na strane druhej im štátny orgán na základe druhej právnej normy (zákon o pobyte cudzincov) zruší pobyt v prípade, že si nárok na dávku uplatnia.[7]

Problematicky sa javí najmä skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov v prípade prechodných pobytov explicitne nepovažuje podanie žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi za dôvod na zrušenie pobytu. Dôvodom zrušenia prechodného pobytu je fakt, že štátny orgán dodatočne zistil skutočnosti, že štátny príslušník tretej krajiny nespĺňa podmienky na udelenie pobytu (nedisponuje dostatočným finančným zabezpečením). Výnimkou je právna úprava prechodného pobytu na účel vysokokvalifikovaného zamestnania (modrá karta), ktorá obsahuje podstatne transparentnejšie ustanovenia. Na jednej strane priamo vymedzuje podanie žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi za dôvod na odňatie modrej karty EÚ, na strane druhej však podmieňuje možnosť uplatnenia tohto postupu poučením držiteľa modrej karty o tejto skutočnosti.[8]

Zatiaľ čo v prípade prechodných pobytov je možnosť (nie povinnosť) ich zrušenia v prípade uplatnenia nároku na dávku sociálnej pomoci v súlade s európskou legislatívou[9], nepochopiteľnou zostáva možnosť zrušiť v podmienkach SR z tohto dôvodu aj trvalý pobyt. Trvalý pobyt by mal pre cudzinca predstavovať istú mieru stabilizácie jeho právneho postavenia. Jestvujúca právna úprava v tejto oblasti ho práve naopak vydáva na milosť a nemilosť štátneho úradníka, ktorý v rámci širokej miery správnej úvahy posúdi, či by zrušenie trvalého pobytu nemalo pre cudzinca neprimerané následky.

Nie každý trvalý pobyt je však možné z tohto dôvodu zrušiť. Kým trvalé pobyty udeľované na základe vnútroštátneho práva zrušiť možné je (trvalý pobyt na 5 rokov a trvalý pobyt na neobmedzený čas), dlhodobý pobyt, udeľovaný na základe transpozície smernice o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom zrušiť možné nie je. Paradoxom je, že trvalé pobyty na základe vnútroštátneho práva sú udeľované najmä rodinným príslušníkom občanov SR, ktorých právne postavenie je tak slabšie ako právne postavenie rodinných príslušníkov štátnych príslušníkov tretích krajín s dlhodobým pobytom. Z hľadiska obsahu ide v prípade trvalého pobytu na neobmedzený čas a dlhodobého pobytu, o dva prakticky totožné právne inštitúty, s odlišnou mierou stability právneho postavenia a rozsahu z neho plynúcich práv. Voľba typu pobytu v konečnom dôsledku vyznieva skôr ako lotéria s výhodou pre „dobre informovaného“ cudzinca, ktorý si správne vybral, o aký typ trvalého pobytu požiada.

Zámeru chrániť systém sociálnej pomoci pred zneužívaním nie je možné nič vyčítať. Otázkou však zostáva, či je možné za zneužívanie systému považovať už samotné podanie žiadosti o dávku v hmotnej núdzi. Vhodnejšie sa naopak javí zrušiť pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny len v prípade, že sa stane neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci. Kedy sa stáva cudzinec neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci je pomerne jednoznačne vyložené judikatúrou Súdneho dvora EÚ.[10]

 


[1] Pozri napr. Hlinčíková M., Lamačková, D., Sekulová, M.: Migranti a migrantky na trhu práce v SR – identifikácia a prekonávanie bariér diskriminácie. IVO, Bratislava, 2011. Dostupné na: http://www.ivo.sk/6405/sk/studie/migranti-a-migrantky-na-trhu-prace-v-sr

[2] Koncepcia integrácie cudzincov v Slovenskej republike. Dostupné na: http://www.employment.gov.sk/files/slovensky/ministerstvo/integracia-cudzincov/dokumenty/koncepcia-integracie-cudzincov-v-slovenskej-republike.pdf

[3] Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

[4] Ibidem.

[5] Uvedené sa týka prechodného pobytu na účel na účel podnikania, na účel zamestnania, na účel osobitnej činnosti (ak je táto činnosť vykonávaná v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu), na účel výskumu a vývoja, prechodného pobytu držiteľa modrej karty EÚ a prechodného pobytu osoby, ktorá má priznané postavenie osoby s dlhodobým pobytom v inom členskom štáte EÚ a na území SR podniká, je zamestnaná, vykonáva výskumnú alebo vývojovú činnosť, alebo vykonáva osobitnú činnosť v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnom vzťahu.

[6] §2 a §3 zákon č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

[7] Pozri § 32 ods. 2 písm. c) a ods. 15, § 33 ods. 4 písm. c) a § 36 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

[8] Pozri § 41 ods. 1 písm. i) a ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

[9] Porovnaj čl. 10 ods. 1 Smernice Rady 2005/71/ES z 12. októbra 2005 o osobitnom postupe prijímania štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vedeckého výskumu, čl. 9 ods. 3 písm. b) Smernice Rady 2009/50/ES z 25. mája 2009 o podmienkach vstupu a pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín na účely vysokokvalifikovaného zamestnania, čl. 16 ods. 1 písm. a) Smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny.

[10] Pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 20. septembra 2001 vo veci Rudy Grzelczyk proti Centre public d’aide sociale d’Ottignies-Louvain-la-Neuve; C-184/99, rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 7. septembra 2004 vo veci Michel Trojani proti Centre public d’aide sociale de Bruxelles (CPAS); C-456/02, rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 19. septembra 2013 vo veci Pensionsversicherungsanstalt proti Peter Brey; C-140/12.

 

- – - -

Autor článku Peter Drozd vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave (2004) a pôsobí ako nezávislý právny expert v oblasti migračného a európskeho práva. V rokoch 2009-2010 pôsobil v IOM Medzinárodnej organizácii pre migráciu na pozícii právneho konzultanta v Migračnom informačnom centre IOM. Od roku 2012 externe spolupracuje s Európskou migračnou sieťou (EMN), v rámci ktorej sa podieľa na príprave štúdií s migračnou problematikou a príspevkov SR do súhrnných správ EMN.

 

Článok vznikol vďaka finančnej podpore z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci programu Solidarita a riadenie migračných tokov pre účely projektu Fórum integrácie – platforma pre otvorený dialóg o migrácii a integrácii cudzincov.

Názory vyjadrené v článku sú osobnými názormi autorky a nemožno ich stotožňovať s názormi Európskej únie, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ani spravovateľov webstránky integration.sk HRL alebo CVEKu.

International students and the Slovak reality

DSC_3098

Michal Fedák

At the outset I would like to introduce recent statistics about Slovak higher education and a participation of foreign students. In the academic year 2007/2008 we had a total number of 224,943 students in all 3 levels of higher education in Slovakia, out of those students with non-Slovak nationality equalled to 5,381 (which is 2.39% of the overall number; this group shall be referred to as “international students” in the further text). In the next academic year the overall number of students peaked (230,519) but also the participation of international students rose slightly (+1,166). For the next 3 years the overall number significantly decreased.[1] In 2011/2012 the overall number of students at Slovak Higher education institutions was 216,303 (minus 14,216 in comparison to 2008/2009), but the number of international students has grown, not only in relative numbers (2011/2012 there were 4.37% of international students out of the overall number of students at Slovak HEIs), but also in total numbers (9,461 international students in 2011/2012).[2]

Although the ratio of international students is not high compared to countries with longer tradition of attracting foreigners to their universities, such as Australia (21.5%), the UK (15.3%) or Austria (15.1%)[3], still a change in “attractiveness” can be observed.

Why is the change coming?

First, we must bear in mind the whole social context in Slovakia after political changes in 1989. The country (as a part of Czechoslovakia and later also as an independent state) opened up slowly to other countries (in general, but also especially towards the west). We were rather a poor country seeking for help and trying to gain knowledge. Lots of stabile economies offered our citizens help in the form of scholarship offers and grants to study abroad, to exchange knowledge among university teachers and researchers or to establish contacts for further collaborations in education and science. As the Slovak economy grew and the country accomplished to join the NATO and the EU, and also became a member of OECD, slowly the resources in form of a financial help diminished and more a partner approach was created between former “donor countries” and Slovakia[4]. This caused at first negative feelings in the Slovak higher education area (easy accessible money for co-operations was lost, and a competitive battle for joint budgets began), but with time this mental image from a “friend in need” to a “responsible partner with equal rights and shared responsibilities” changed in Slovak society (at least in the academic environment). And exactly this change can be seen as one of the impulses for recent developments causing a slow but steady increase in number of international students in Slovakia.

Moreover, not only the above mentioned change, but also other external factors play a role in the shift towards the growth of numbers of international students, e.g.:

  • In the last years the focus of the EU/EC on the knowledge based economy (and its policies e.g. Lisbon Strategy, Europa 2020) and its targeting at broader internationalisation activities within education and research can be observed,
  • EU and national funds have been allocated not only for mobility but as well for promotion of European/Slovak HE in third countries,
  • Previous 2 factors (while struggling at achieving the targets set in the policies and funds allocated) contributed largely also to common EU regulations on immigration and to the simplification of visa and residence permit procedures of wanted target groups of students and researchers, and that all across the European Union,
  • number of study programmes offered by Slovak HEIs in foreign languages at all 3 university levels (bachelor, master and PhD)[5] increased,
  • and, of course, also an important factor for Slovakia itself was to have some “enlightened” stakeholders (policy makers, lobbyists, leading HEI staff etc.) being at the right place in right time while creating and implementing national and institutional strategies, seeing the importance of internationalisation not only for a respective university, but also in a broader sense.

So what has really changed?

First of all, the policies (and thus mind-set of politicians and public officials at the ministries dealing not only with higher education issues, but also with immigration in a broad sense) had to change. Whereas in 2000 the national strategy for higher education dealt mostly with credit outgoing mobility and its support, the first real bigger change took effect in 2005 with the so called Minerva strategy. For the first time a high level governmental document focused, among other, on issues of attracting university teachers and researchers from abroad and made it one of the priorities. But even though funds were given at disposal to achieve this goal (e.g. the National Scholarship Programme has been created), one thing was forgotten – it is not very useful to create instruments (funding programmes) to attract people to come, if you are not at the same time allowing them to come to the country and you create administrative obstacles to let them stay. And exactly this is what happened.

Only in 2011 Slovak politicians started to recognize the links between the attractiveness of the country to students and researchers and immigration laws and decided to undertake first significant changes. In Slovakia, following the developments in the EU (and – to the considerable extent – being forced to implement common European legislation on immigration of students and researchers), first changes have been made within laws concerning immigrants and immigration, and thus remove some of administrative burdens. And this process continues – for instance change in labour legislation was adopted very recently by the Slovak parliament in favour of working conditions for international students but also researchers and teachers, and to some extent to family members of researchers. With all those legislation changes Slovakia increased its potential and attractiveness to qualified and highly qualified foreign workers.

Work to be done…

But changing laws is not the only change that must be done to experience the positive change in the real life. More depends on the implementation of the rules on the level of civil servants at local level, where they meet with foreigners. Until recently, foreigners were seen by the official authorities as a risk or even thread to national security, to national health, or to the labour market. Even though a lot has been changed in the official documents (e.g., current Migration Policy of the Slovak Republic), we still face the same problems in the implementation (and thus still keeping some of the barriers on place by officials). Let me summarise at least some of them:

  • International students (but also teachers and researchers) complain about lack of information about the exact administrative procedures and documents requested. This should be the role of Slovak embassies abroad but also of the local Foreign Police Offices in Slovakia. Unfortunately the officers at respective police offices don’t speak other languages than Slovak (for whatsoever reason) and the information they provide to public is also in Slovak language. And mostly this information is rather a general one but procedures for students, researchers and teachers may vary a bit, and therefore the information is sometimes confusing.

When we talk to students about their experience with Slovak consulates abroad, it also shows that there is sometimes lack of knowledge about recent changes in Slovak laws, and consuls sometimes proceed according to old rules. It is also important to mention that not all embassies’ websites contain the information about the visa and residence permit application, or at least not as detailed as it would be useful for foreigners from our target groups.

To substitute the officials, our organisation tries to solve this problem (since we usually assist students, researchers and university teachers in problematic cases) – we prepared and published a step-by-step guide called “Entry and stay in Slovakia – guide to administrative duties”[6] and we try to keep it updated. Leaded by simple questions applicant can easily decide what he/she has to do, what residence permit he/she needs, what documents are needed and what other obligations have to be fulfilled.

Of course this does not substitute the officials, and it is much needed that they speak at least English and publish relevant information at least in English language too.

  • A big problem is also the duration of the procedures, especially when it comes to submission of application for residence permit at a Slovak embassy abroad. Even though compared to other states we are one of those with relatively short periods anchored in our laws for processing an application, the reality shows otherwise. Whereas in other countries periods in laws may be longer, the real time to process an application is much shorter (they do not use the full extent possible, unlike in Slovakia). The other problem is, that our law defines the maximum duration for processing an application starting from the point in time, where it reaches the respective Foreign Police Office. But if a foreigner applies via an embassy abroad, the whole procedure can last much longer and the time is not covered by the rules in law. Since the applications have to be sent by embassies to the foreign police as originals and the embassies have to send them via diplomatic post (which is sometimes sent once in a month or even in longer terms), it can easily happen, that even if a student applies for residence permit and this should be decided within 30 days, the whole process can last much longer (sometimes up to 3 months). With such lack of flexibility the attractiveness of Slovakia for students (but also researchers and university teachers) falls directly to zero. Within our scholarship programmes we experienced more than once, that a researcher waited for residence permit for such a long time, that either one or more documents submitted already expired and therefore the residence permit was refused by foreign police, or according to the plans he/she ought to end the stay at the time the residence permit has been issued (and the scholarship holder had to cancel the stay because of other duties already). If such things happen we hardly can expect others to be willing to come and possibly experience the same. It is very important to at least make the communication between embassies abroad and foreign police in Slovakia quick (it must be possible to use the way of electronic communication and create new e-government tools for it).
  • Last but not least Slovak officials are really concerned about our public health (and I write this with some level of sarcasm, I admit). Every single foreigner (non-EU) wanting to stay in Slovakia for more than 3 months has to undergo a special medical check at specialised Slovak clinics. Even those who come from countries much developed with same or better health standards. First, such medical check is quite pricy (it can cost currently up to EUR 260), second – from what we heard – it can be sometimes not very pleasant (especially to renowned professors and researchers, who have a long mobility experience record but were never treated as public health threat), third it is also not always necessary (if we take into consideration the country of origin of the foreigner). This is definitely an area where changes have to be made by official authorities, otherwise Slovakia will stand there as a paranoid and hostile state in the time of globalisation.

A positive conclusion…

But let me conclude by saying a positive observation (regardless the problems or challenges I stated above). We experience currently significant changes and improvement in the approach towards international students, researchers and university teachers in Slovakia; I may even say the biggest ever since the fall of the iron curtain. We have to have in mind that even Rome was not built in a day and we cannot expect Slovakia to change overnight. But if we keep the course that has been set recently, we have a fair chance to be able to compete with our neighbours and also with some other EU countries in attracting the students from abroad.

 

- – - -

[1] There are several reasons that probably contributed to the change, but to name 2 most possible/feasible: the change in demographics in first place, but also the fact of the continuing outward flow of Slovaks willing to study their full study abroad – more than 30 000 Slovak citizens currently study abroad.

[2] Statistical data are taken from www.uips.sk – yearly statistics of higher education institution.

[3] Source of statistical data: Kahanec & Králiková: Higher Education Policy and Migration…, CESifo DICE Report 4/2011, p. 21.

[4] One example of this change to represent others could be the bilateral programme Action Austria – Slovakia (www.aktion.saia.sk). At the beginning of the programme, Austria contributed to the programme with the amount of money 3 times higher than Slovakia, in a later programme period it was changed to a ration 2:1, but since 2008 the financing of the programme is shared equally between Austria and Slovakia 1:1.

[5] For detailed information on those study programs in Slovakia see the publication “Study in Slovakia: Study programs offered in foreign languages” at www.saia.sk/en.

[6] The publication can be downloaded at www.saia.sk/en.

 

- – - -

Michal Fedák is the Deputy Director of SAIA, n. o. (Slovak Academic Information Agency), a non-governmental non-profit organisation implementing programmes and providing services aimed at enhancement of civil society, and assisting in internationalisation of education and research in Slovakia.

 

 

Článok vznikol vďaka finančnej podpore z Európskeho fondu pre integráciu štátnych príslušníkov tretích krajín v rámci programu Solidarita a riadenie migračných tokov pre účely projektu Fórum integrácie – platforma pre otvorený dialóg o migrácii a integrácii cudzincov.

Názory vyjadrené v článku sú osobnými názormi autorky a nemožno ich stotožňovať s názormi Európskej únie, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ani spravovateľov webstránky integration.sk HRL alebo CVEKu.

WWW.INTEGRATION.SK – Copyright 2011